Aktuálne správy Späť na správy

Paleogenetika: Nosíme v sebe neandertálsku DNA

Lipsko 6. mája (TASR) – Z analýzy dlho očakávanej pracovnej verzie genómu človeka neandertálskeho vyplýva, že títo praľudia celkom nevymreli - genetický materiál väčšiny dnešného ľudstva totiž obsahuje niekoľko percent neandertálskeho.

V najnovšom čísle časopisu Science to oznámil 56-členný medzinárodný tím, ktorý viedli Svante Pääbo z Ústavu Maxa Plancka pre evolučnú antropológiu v Lipsku (Nemecko) a jeho bývalý tamojší kolega Richard Green z Kalifornskej univerzity v Santa Cruz (USA), prvý autor článku a koordinátor projektu neandertálskeho genómu. Popri ich krajanoch boli v tíme ešte vedci z Británie, Chorvátska, Ruska, Španielska a Írska.

V tom istom čísle Science sčasti ten istý 20-členný medzinárodný tím vedený uvedenými dvoma vedcami oznámil identifikáciu 88 zámien aminokyselín, ktoré sa zafixovali v genóme našej línie, odkedy sa rozišla s neandertálskou. Prvým autorom článku bol Pääbov kolega Hernán Burbano a tím tvorili bádatelia z Nemecka, USA a Španielska.

Ide o unikátny vedecký výsledok: v čase desiateho výročia dekódovania genómu nášho druhu Homo sapiens máme v rukách, hoci v prvotnej verzii, aj genóm iného ľudského druhu, Homo neanderthalensis, neandertálca. Jedného z posledných, s ktorými sme zdieľali Zem a podľa súčasných poznatkov najpríbuznejšieho partnerského druhu moderného človeka.

Projekt sa začal v roku 2005 a jeho hlavná fáza trvala štyri roky. Neandertálsky genóm je výsledkom zostavenia vyše miliardy fragmentov DNA izolovaných z kostí tohto pračloveka, ktoré sa našli v Chorvátsku (jaskyňa Vindija), Rusku (jaskyňa Mežmajskaja na Kaukaze), Španielsku (jaskyňa El Sidrón v Astúrii) a v Nemecku (Neanderovo údolie pri Düsseldorfe, pôvodná neandertálska lokalita).

Väčšina pochádzala zo 400 miligramov kostného prášku, odobratého z troch kostí rôznych neandertálskych žien, ktoré pred 38.000-44.000 rokmi obývali jaskyňu Vindija. Na tomto základe sa podarilo zrekonštruovať vyše 60 percent neandertálskeho genómu.

Pracovná verzia neandertálskeho genómu sa skladá z vyše štyroch miliárd "písmen" DNA z troch jedincov. Na 99,84 percenta sa zhoduje s genómom Homo sapiens. Tím Svanteho Pääba ju porovnal s genómami piatich moderných ľudí – domorodého Sana z južnej Afriky, Jorubu zo západnej Afriky, Papuánca z Novej Guiney, chanského Číňana a kaukazoidného francúzskeho Európana. Prekvapivo vyšla najavo väčšia zhoda s genómami ľudí mimo Afriky, na úrovni 1-4 percent DNA.

To poukazuje na isté kríženie Homo sapiens s neandertálcami po odchode niektorých príslušníkov nášho druhu z africkej kolísky pred 100.000-50.000 rokmi. Nálezy z jaskýň na Blízkom východe, napríklad na známej hore Karmel v Izraeli, skutočne dokladajú aj časovo sa prekrývajúce (možno až počas 10.000 rokov) osídlenie tejto oblasti oboma druhmi.

Stopy neandertálskej DNA v genómoch ľudí z východnej Ázie navyše naznačujú, že Áziu osídlili Homo sapiens až po strete s neandertálcami, ktorých fosílie i artefakty sa viažu na západnú Áziu (s možnou výnimkou strednej) a Európu.

Prekvapuje tiež pomerne nízky počet (88) mutácií v našom genóme od rozchodu línie Homo sapiens s neandertálcami. Vedci však identifikovali 212 oblastí, ktoré sú špecifické pre nás a neandertálcom chýbajú. Medzi 20 s najvýraznejšími znakmi pozitívnej selekcie sú tri gény, ktoré v zmutovanej forme vážne ovplyvňujú celkový mentálny vývoj a poznávacie schopnosti, keďže súvisia s Downovým syndrómom, schizofréniou a autizmom. Ďalšie sa týkajú energetiky látkovej výmeny, vývoja lebky, kľúčnej kosti a hrudného koša.

Neandertálsky genóm je iba pracovná verzia, ktorú ďalšie výskumy musia spresniť. Už teraz však umožňuje to, čo Svante Pääbo považuje za najzaujímavejšie z celého projektu: nejde ani tak o samotných neandertálcov, ako o to, čím sa od nich líšime, v čom spočíva esencia našej ľudskosti. Teraz už môžeme porovnávať DNA Homo sapiens, neandertálca a šimpanza.

Neandertálci sa objavili na evolučnej scéne pred približne 400.000 rokmi, ako vymedzený druh vymreli pred zhruba 30.000 rokmi. Podľa všetkého to spôsobili priame i nepriame následky hromadného príchodu Homo sapiens do ich oblasti. Z analýz mitochondriálnej DNA, ktorá však tvorí iba mizivú časť genómu, vyplýval zanedbateľný alebo nulový rozsah kríženia oboch druhov. Po analýze hlavného genómu vieme, že zanedbateľný nebol.

Zdroje:

Science zo 7. mája 2010

Komuniké Max-Planck-Institut for Evolutionary Anthropology, University of California – Santa Cruz a American Association for the Advancement of Science, všetky zo 6. mája 2010

Späť na správy