Aktuálne správy Späť na správy
Genetika: Tajomstvo mamutej krvi
Tuesday 04 May 2010 Zväčšiť písmo | Vytlačiť stránku
Adelaide 4. mája (TASR) – Na základe genetickej informácie, získanej dekódovaním DNA pravekých mamutov, pomocou baktérií naklonovali vedci mamutí hemoglobín. Zistili, že títo srstnatí príbuzní slonov mali "nemrznúcu" krv, adaptáciu na arktické prostredie.
V časopise Nature Genetics to oznámil pätnásťčlenný medzinárodný tím Alana Coopera z Adelaidskej univerzity (Austrália), Roya Webera z Aarhuskej univerzity (Dánsko) a Kevina Campbella z Manitobskej univerzity vo Winnipegu, posledného, predposledného a prvého autora článku. Okrem ich krajanov boli v tíme vedci z Japonska, Nemecka a USA.
DNA izolovali z kostí troch srstnatých mamutov (Mammuthus primigenius), ktorí žili na Sibíri. Vek predmetných kostí je 25.000 až 43.000 rokov. Následne prepísali sekvencie DNA, kódujúce základnú krvnú bielkovinu hemoglobín, do RNA. Tú zaviedli do baktérií druhu Escherichia coli, ktoré začali syntetizovať mamutí hemoglobín.
Jeho stavba vysvetľuje, ako mamuty prežili v extrémnom chlade arktickej oblasti. "Mamutia krv vďaka trom nezvyčajným zmenám v aminokyselinovej sekvencii hemoglobínu dodávala bunkám kyslík aj pri veľmi nízkych teplotách," povedal Roy Weber. Mamuty tak mohli mať studené končatiny, chobot a vôbec povrch tela, čo minimalizovalo straty tepla.
"Bol to nevšedný pocit, vzkriesiť zložitú bielkovinu vymretého druhu, ako je mamut. Toto je ozajstná paleobiológia, keďže teraz môžeme skúmať a merať telesné funkcie týchto zvierat, ako keby stále boli nažive," povedal Alan Cooper.
"Podarilo sa nám odhaliť fyziologické vlastnosti zvieraťa, ktorého niet už tisíce rokov. Náš prístup otvára cestu k výskumu biomolekulárnych a fyziologických vlastností vymretých druhov, dokonca aj takých znakov, ktoré nezanechávajú stopy vo fosílnom zázname. Tieto hemoglobínové molekuly sú vlastne to isté, ako keby sme odcestovali späť v čase a odobrali krvnú vzorku skutočnému mamutovi," doplnil Kevin Campbell, ktorý celý projekt vymyslel pred vyše siedmimi rokmi a navrhol ho spočiatku skeptickému, no veľkoleposťou nápadu nadšenému Alanovi Cooperovi, vtedy pôsobiacimi na Oxfordskej univerzite.
Ďalší člen tímu, jeho adelaidský kolega Jeremy Austin, plánuje najbližšie použiť podobné metódy pri výskume niektorých vymretých austrálskych vačkovcov.
Zdroje: Nature Genetics z 2.5.2010; Komuniké University of Adeilaide z 2.5.2010
Všetky práva vyhradené. Publikovanie alebo ďalšie šírenie správ a fotografií zo zdrojov TASR je bez predchádzajúceho písomného súhlasu TASR porušením autorského zákona
