Aktuálne správy Späť na správy
J. ŠIMAIOVÁ: Doma je na Slovensku, stále sme Slovákmi
Monday 08 March 2010 Zväčšiť písmo | Vytlačiť stránku
Bratislava 8. marca (TASR) - Rodina Šimaiovcov zo Švédska navštívila pri príležitosti Dní zahraničných Slovákov 2009 Slovensko po dlhých 26 rokoch v kompletnom zložení: mama Jarmila, otec Pavol a synovia Vladimír a Peter. Prvýkrát po emigrácii v roku 1968 navštívili spolu rodnú krajinu v roku 1983. Počas Dní zahraničných Slovákov Jarmila Šimaiová-Divíšková na výstave predstavila svoje výtvarné diela z batiky a hudobný skladateľ Pavol Šimai na slávnostnom záverečnom galakoncerte uviedol dve skladby.
Manželia Šimaiovci zo Švédska navštevujú rodné Slovensko najmenej raz do roka. Zväčša ich sem privedie hudba. Vďaka záujmu o tvorbu hudobného skladateľa Pavla Šimaia nechýbajú na Bratislavských hudobných slávnostiach alebo na medzinárodnom festivale súčasnej hudby Melos Ethos.
Rodina Šimaiovcov za dramatických podmienok opustila Československo bezprostredne po vpáde sovietskych vojsk v auguste 1968. Ich rozhodnutiu nezabránil vtedy ani nízky vek ich detí. V rozhovore pre TASR zaspomínali, aká bola ich cesta do Švédska, ktoré sa stalo ich druhým domovom.
-Napriek tomu, že vaše deti boli veľmi malé, neváhali ste v auguste 1968 spraviť krok, ktorý navždy zmenil vaše životy...-
Jarmila Šimaiová: Áno, syn Vladimír mal päť rokov a Peter len tri. Rozhodli sme sa presne 21. augusta o šiestej hodine ráno, po vstupe sovietskych vojsk na naše územie. Manželovi som hneď povedala, že treba odísť. Vychádzala som z toho, že moji rodičia zažili prvú svetovú vojnu, ja som sa narodila do druhej svetovej vojny a naše deti sa zrazu ocitli v okupácii. Vedela som, že treba odísť. A už ráno sme zabalili všetky veci a pokúšali sme sa odísť. Ale veľmi sa nám to nedarilo.
-Ako sa vám to podarilo?-
JŠ: Odišli sme až na tretí pokus. Na tretí deň sme prešli do Rakúska cez Mikulov. Bolo to však dosť dramatické, pretože sme sa s malou fiatkou predierali medzi sovietskymi tankami. Mala som strach najmä kvôli deťom. Odchod bol dramatický aj svojou rýchlosťou. Nahádžte v priebehu pár hodín do auta veci, o ktorých si myslíte, že sú najpotrebnejšie a nechajte celý svoj doterajší život za chrbtom. Nevedeli sme, čo bude ďalej, kedy a či sa budeme môcť vrátiť, nevedeli sme, na ako dlho odchádzame. Ale hnala ma myšlienka, že keď mama prežila vojnu, ja som sa narodila do vojny, nechcem, aby moje deti žili v takom svete a chcem odísť za každú cenu.
Pavol Šimai: Za všetkým bola manželka. Keby nebola prevzala iniciatívu, neviem, ako by to dopadlo. Bolo to najmä jej rozhodnutie. Na jednej strane má dobrodružnú povahu, na strane druhej ju ovládol strach z toho, ako sa zmení spoločenská situácia.
-Dnes žijete v Štokholme. Aká bola cesta z Československa do vášho nového domova?-
JŠ: Stále to bolo dramatické. Hranice v Mikulove sme prechádzali s vízami do Rumunska, kam sme sa v ten rok chystali na dovolenku. Pohraničník nás preto nechcel pustiť. Na naliehanie, že ideme do Rumunska cez Rakúsko a vďaka sľubu, že sa určite vrátime, napokon privolil. Sľub sme ale nedodržali.
PŠ: Zostali sme vo Viedni, kde sa nám ponúkalo niekoľko možností. Mňa lákala emigrácia do Švajčiarska, pretože krajina počas istého času prijímala Čechoslovákov. Dostal som aj prisťahovalecké vízum pre Slovákov. Ale dostali sme list aj od slovenských priateľov zo Švédska, ktorí nás uistili, že nám zabezpečia aj ubytovanie a prácu. To rozhodlo. Vízum je pekná vec, ale zvíťazili lepšie podmienky pre život rodiny.
-Aké boli vaše začiatky vo Švédsku?-
JŠ: Bolo to veľmi ťažké. V cudzine človek stratí svoju identitu. Doma som mala veľmi peknú prácu, dobrých kolegov, rodinu. Harmónia. Bolo to ťažké.
PŠ: Človek sa samozrejme dožije všelijakých sklamaní. Ani sľubovaná práca nebola taká, ako som očakával. Zobral som si so sebou niekoľko magnetofónových pások so svojou tvorbou. Ale ukázalo sa, že na ne nie je nikto zvedavý. Mohol som si ich hrať len sám pre seba v peknom byte. Dodnes ich nikto nepočúval. To, čo som tam doteraz vytvoril, je už nová tvorba. Tvorba, ktorá vznikla na novej pôde a z nových podnetov, ktoré tam boli.
-Akej profesii ste sa teda venovali na začiatku pôsobenia vo Švédsku?-
PŠ: Moja služba, tak sa volá práca vo Švédsku, spočívala v tom, že som učil malé deti hrať na klavíri a na zobcovej flaute.
JŠ: Spočiatku som sa starala o deti a v januári som dostala prácu v detskom vydavateľstve, napriek tomu, že som nevedela ani slovo po švédsky. Ale pracovala som ako výtvarný redaktor, tak som sa jazyk učila postupne. Nevedela som si ale zvyknúť na povahu tamojších ľudí, ktorí sú uzatvorenejší ako my. Všetko mi pripadalo príliš čisté, všetko dokonale fungovalo. Najskôr som túto krajinu vnímala ako "akvárium bez srdca." Bolo to pre mňa veľmi ťažké obdobie a trvalo veľmi dlho.
-Koľko rokov ste sa nemohli vrátiť domov?-
PŠ: Sedemnásť rokov. V roku 1969 sme sem ešte prišli na návštevu a potom spadla opona. Ako emigranti sme boli odsúdení, dostali sme rok a pol väzenia a kým sme požiadali o vyslobodenie z československého občianskeho zväzku, boli sme stále v nebezpečenstve.
JŠ: Pre mňa to bolo veľmi ťažké. Nevidieť mamu a sestry. Je to ťažké dodnes myslieť na mamu bez toho, aby som nemyslela na ten žiaľ a roky, ktoré sme boli odlúčené.
-A ako sa vám v porovnaní so začiatkami žije vo Švédsku dnes?-
JŠ: Cítim sa tam veľmi dobe. Cez žiaľ, ktorý trval veľmi dlho, som sa dostala tvorbou. Vo Švédsku som navštevovala dva roky výtvarnú školu, kde som sa naučila a zdokonalila v špeciálnej technike batikovania. Svoje pocity som pretransformovala do tvorby. V tejto technike sa najskôr nanášajú najsvetlejšie tóny a vrstvy horúceho vosku. Finále obrazu je len čierna farba. Takže pred jeho dokončením vôbec nevidíte, ako bude vyzerať. To more vosku pre mňa vtedy symbolizovalo mŕtve Československo a obraz, ktorý bol po dokončení farebný a živý, sa stal zobrazením mojej prítomnosti. Cez obrazy som sa z depresie dostala.
PŠ: Mne sa zasa takmer 15 rokov snívali sny o tom, že sa niekam vraciam, odkiaľ ma potom nechcú pustiť. Naraz som nazad v Československu a neviem, ako sa mám dostať späť do Švédska. Vo sne vás prepadne poriadna panika. Ako som sa dozvedel od ostatných, podobné sny však mávajú mnohí emigranti.
-Ovplyvnilo cudzie prostredie aj vašu tvorbu?-
PŠ: Nemyslím. Pri svojom vývoji sú umelci ovplyvnení tým, čo robili druhí, pred vami alebo v súčasnosti. A keď sa chcete vymaniť z priemeru, najskôr sa musíte zaradiť do radu, umeleckej skupiny. Keď ste v emigrácii, nemáte kam patriť. Tak človek robí to, čo sa mu chce robiť najviac. Odpadajú pózy alebo povinnosti, že to treba robiť tak, ako to robia ostatní. Do istej miery ma emigrácia paradoxne práve tvorivo oslobodila.
JŠ: V tvorbe ma inšpirovala aj krajina a nové podnety, ktoré mi ponúkala. Keď som mala prvú výstavu, napísala som mame, že ma čakajú výstavy aj inde. V Bratislave, v Prahe, v Osle, v Štokholme, Göteborgu... a naozaj sa to všetko splnilo. Veľkú výstavu v Bratislave navštívila aj moja mama. Uvedomila som si, že toto by sa mi nestalo, ak by som zostala v Bratislave. Dodnes by som asi sedela vo vydavateľstve a robila výtvarnú redaktorku. Tieto obrazy by nikdy neboli vznikli. Dnes sú moje obrazy pre moju dušu bohatstvom.
-Váš syn Peter pracuje vo finančnej sfére a žije v Londýne. Veľa cestuje aj syn Vladimír, ktorý sa venuje žurnalistike a výučbe švédčiny a angličtiny. Je to pre vás satisfakcia, že vaše deti dnes môžu voľne prechádzať hranice?-
JŠ: To je veľký rozdiel a je to celkom iný pocit, keď sú hranice otvorené. Ako rodina sme spolu prešli Holandsko, Belgicko, Írsko, Škótsko. Pocitovo je to obrovský rozdiel, či človek odchádza z vlasti ako emigrant alebo ide, tak ako dnes mladí ľudia, za prácou alebo vzdelaním. Ľudia, ktorí pred rokmi emigrovali, nemohli cestovať skoro 20 rokov domov, navštíviť mamu, rodičov. Pre dnešných ľudí nie je žiadny problém odísť a vrátiť sa. Hocikedy, keď im je smutno nasadnú do lietadla a sú pri rodine. Nehovoriac o súčasných možnostiach elektronickej komunikácie.
-Ako sa dnes pozeráte na krok, ktorý urobili vaši rodičia, v dobe keď sa rozhodli opustiť rodnú vlasť?-
Syn Vladimír Šimai: Pohľad dospelého človeka je dnes už iný. Naozaj ma to obohatilo. Ovládam dve reči a som súčasťou dvoch rozličných kultúr. Urobilo to zo mňa bohatšieho človeka.
Syn Peter Šimai: A máme dve identity. Medzi rodinou sa cítim ako Slovák, ale medzi Slovákmi nie som si úplne istý, pretože na Slovensku som nebol veľakrát. Brat chodí na Slovensko častejšie. Na druhej strane medzi Švédmi som Švéd, ale niekedy sa tak necítim. Vedia, že nie som rodený Švéd. Preto je pre mňa príjemné žiť v tretej krajine a v Londýne, kde žijem, sú všetci cudzinci. Je to metropola mnohých národností a rečí.
-Ako vás viedli rodičia k uchovávaniu rodného jazyka?-
Syn Vladimír Šimai: Najmä tým, že s nami po slovensky hovorili. Ja som sa učil slovenčinu aj jeden rok v škole. Mama nám stále čítala slovenské rozprávky. Vedeli sme ich naspamäť. Rovnako ako rôzne básničky. Aj tie sme vedeli naspamäť. Vďaka tomu nám ani v švédskom prostredí nechýbala bohatá slovná zásoba zo slovenčiny.
-Viete krásne po slovensky. Prečo si aj vo Švédsku udržiavate slovenčinu?-
Syn Peter Šimai : Pre mňa je dôležité udržať si tento jazyk. S rodičmi nehovorím švédsky, pretože by som mal zlý pocit. Aj keď by sme sa všetci mohli zhovárať aj po švédsky, nedalo by nám to tú blízkosť. A samozrejme, keď prídeme na Slovensko, kde sme boli spolu ako rodina po prvý raz v roku 1983, je to neuveriteľný pocit, že všetci naraz hovoria tou istou rečou. Predtým som tento pocit nikdy nepoznal, lebo slovenčinu sme si udržiavali ako malá rodina len ako malý ostrov Slovákov vo Švédsku. Až na Slovensku si človek zreteľnejšie uvedomuje, kde je jeho miesto a kam patrí.
-Odchádzali ste zo Slovenska ako malé deti. Keď dnes navštívite Slovensko, aká je to pre vás krajina? Budujete si ku nej vzťah len prostredníctvom vzťahu rodičov, alebo cítite aj vlastné korene?-
Syn Vladimír Šimai : Je to niečo, čo máte v srdci. Chodím sem veľmi rád a teší ma, ako rýchlo sa Slovensko vyvíja. Stále sa tu niečo mení a teší ma, že sú to zmeny k lepšiemu.
Syn Peter Šimai: Musím oceniť aj prácu, ktorú robí Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí. Ako sa usiluje organizovať podujatia pre zahraničných Slovákov. Inak by som sem prišiel len ako turista. Možno by som sa išiel pozrieť na hrad, do Tatier, ale plne by som neprecítil pocit, že je to krajina, ku ktorej patrím aj ja.
-Ako často prichádzate na Slovensko?-
JŠ: Aspoň raz do roka. Zväčša nás sem privedie nejaká výstava alebo koncert. Kontakty udržiavame najmä prostredníctvom práce. Paľo je slovenský hudobný skladateľ a jeho diela sa dosť často na Slovensku hrajú. Naposledy sme boli na Slovensku v novembri minulý rok na Melos Ethos.
-Ako je pre vás ako pre Slovákov žijúcich v zahraničí dôležité rozvíjať kontakty so Slovenskom?-
JŠ: Je pre nás veľmi dôležité, aby mosty medzi Slovákmi a Švédmi a celým svetom boli aktívne a aby sa podporovali. Je dobré, ak Slovensko na svojich krajanov nezabúda. A o manželovu hudbu je aj na Slovensku stále dosť veľký záujem, čo nás teší a pokladáme to nielen za ocenenie jeho tvorby, ale aj za prejav toho, že Slovensko na nás nezabúda. Aj záujem o moje práce, ktoré budem v najbližšej dobe vystavovať aj doma na Slovensku, je potvrdením vzťahu, ktorý medzi nami a našou rodnou krajinou našťastie stále existuje. A pre nás je to po všetkých životných peripetiách a dlhoročne stratených možnostiach kontaktov životne dôležitý pocit. Musím vyzdvihnúť aj prácu Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí. Práca, ktorú pre nás organizovaním rôznych podujatí robia, sa ani lepšie robiť nedá. A na Slovensku máme ešte stále veľa rodiny a rodina je rodina, nech ste kdekoľvek.
-Organizujete sa aj ako Slováci vo Švédsku?-
JŠ: Od roku 1969 sme v spolku, ktorý sa volá Slobodní Česi a Slováci a ktorý organizuje množstvo podujatí. Veľa aktivít prebieha na pôde veľvyslanectiev, keď sa Česi a Slováci spoja. Spolupráca oboch národností vo Švédsku funguje veľmi dobre. Prebiehajú napríklad večery slovenskej a českej poézie, premietajú sa slovenské a české filmy, vystupujú u nás umelci zo Slovenska. Na týchto podujatiach sa všetci radi stretávame, pretože môžeme hovoriť rodným jazykom, stretneme ľudí, s ktorými si máme čo povedať, zaspomínať a priblížiť sa zasa na chvíľu k domovu. Na druhej strane sa robia aj aktivity na spropagovanie Slovenska v zahraničí. Napríklad k 40. výročiu okupácie zorganizovali Česi a Slováci veľký koncert slovenskej a českej kultúry.
-Severské Švédsko má inú mentalitu, inú kultúru. Čo slovenské ste sa ale usilovali uchovať si v cudzine?-
JŠ: Srdcia nás všetkých sú samozrejme na Slovensku. Dôležité bolo uchovávanie materinského jazyka, zvykov, ktoré sa viažu k slávnostným obdobiam a samozrejme, že sme nezabudli na tradičné slovenské recepty. Dodnes varím slovenskú kuchyňu. Keď sme prišli do Švédska nechutil nám tamojší chlieb, tak ešte dodnes pečiem domáci chlieb. A keď sa aj u nás doma reč krúti okolo bryndzových halušiek alebo šúľancov s makom, nevyjadrujeme len chuť, ale aj túžbu za domovom. Vo Švédsku sú ale zasa iné veci, ktoré môžeme hodnotiť pozitívne. Je tam vynikajúci vzduch, krásna príroda, zvláštne osvetlenie.
-Vedeli by ste sa dnes aj vrátiť?-
JŠ: Mám veľmi rada Švédsko a dnes už tú nostalgiu za domovom nemám. Páči sa mi krajina, štýl života, ktorým Švédi žijú, množstvo pohybových aktivít. Veľmi rada športujem a Švédsko ponúka nesmierne možnosti športového vyžitia. Dnes by som sa už ale na Slovensko nevrátila. Už nemám tú túžbu, ktorú som mala ako emigrantka. A už emigrantkou ani nie som. Hocikedy, keď mám chuť, sadnem do lietadla a prídem na Slovensko.
PŠ: Keď som vedel odísť, viem sa aj vrátiť. Je to len otázka rozhodnutia. Ale otázka stojí aj tak, že keď odniekiaľ prídem, niečo aj očakávam. Pozerám sa do budúcnosti. Keď by som sa vrátil, tak sa pozerám do minulosti; čo tu bolo, keď som tu žil, kto z mojich rovesníkov žije... To je celkom iná perspektíva. Mohol by som sem prísť zomrieť, to je iný variant a mnohí to aj tak robia, ale kto by mi sem chodil na hrob?
-Akými Slovákmi sa predsa len dnes cítite byť?-
JŠ: Stále sa cítime takými, ako sme boli. Slovákmi. Ale doma sa cítime na Slovensku. Domov je domov. Ten nemôžeš vygumovať z hlavy. A prečo by sme to robili? Tam ste sa narodili, tam ste vyrastali... Aj keď už dnes žijeme dlhšie vo Švédsku, je to už 42 rokov, pre mňa je doma Slovensko. Vlastne Československo, pretože otec bol Čech, mama Slovenska, ja som sa narodila v Československu. Takže moje cítenie je dodnes československé.
Jarmila Šimaiová-Divíšková vyrastala v povojnovej Bratislave. Už v mladosti sa stretávala s poprednými osobnosťami nášho moderného výtvarného umenia - s Galandom, Mudrochom, Millym či Nemčíkom, ktorí významne ovplyvnili a usmernili jej tvorivú umeleckú cestu. Stredoškolské štúdiá absolvovala v Prahe na Strednej umeleckej priemyslovej škole grafickej. Vo Švédsku, kam s rodinou v roku 1968 emigrovali, sa venuje výtvarnej tvorbe technikou batiky. Jej obrazy sú plné nehy, ale aj smútku a najmä symboliky a vo výtvarných dielach sa objavujú tvary a symboly podmienené nostalgiou a túžbou po domove. Témy jej diel odmietajú agresiu, vysmievajú sa malodušnosti a upozorňujú na hroziacu ekologickú katastrofu. Vystavovala vo Švédsku, na Slovensku a v mnohých európskych mestách.
Pavol Šimai sa narodil v roku 1930 v Leviciach. Kontakty s hudbou z detských rokov sa viažu na matku a starú matku, ktoré boli učiteľky hudby. Hru na klavíri neskôr študoval u Pála Kadosu, Stefana Németha-Samorínskeho a Johannesa Bacha. Na Akadémii múzických umení v Bratislave študoval odbor skladba u Jána Cikkera. Štátne štipendium ministerstva kultúry mu umožnilo ďalšie štúdium skladby na Deutsche Akademie der Künste vo východnom Berlíne u Paula Dessaua. Na Musichhögskolan v Štokholme absolvoval odbor pedagogika hudobnej teórie. Najprv pracoval ako skladateľ v slobodnom povolaní a ako učiteľ na Štátnom konzervatóriu a na Univerzite Komenského v Bratislave. Ako hudobný režisér pôsobil v Československom rozhlase a v Štúdiu krátkych filmov v Bratislave. V roku 1968 emigroval do Švédska, kde pracoval na rôznych školách s umeleckým zameraním. Jeho skladby sa dnes hrávajú rovnako vo Švédsku, ako aj na Slovensku.
Všetky práva vyhradené. Publikovanie alebo ďalšie šírenie správ a fotografií zo zdrojov TASR je bez predchádzajúceho písomného súhlasu TASR porušením autorského zákona
