Aktuálne správy Späť na správy
Pravek Zeme: Vesmírna záhuba dinosaurov
Friday 05 March 2010 Zväčšiť písmo | Vytlačiť stránku
Austin/Londýn 5. marca (TASR) – Masové vymieranie veľkých dinosaurov a mnohých iných organizmov na konci druhohôr predsa len najpravdepodobnejšie spôsobil dopad jedinej planétky na dnešnom severnom pobreží mexického poloostrova Yucatán.
Tento záver uverejnil v časopise Science 41-členný panel vedcov z viacerých odborov na čele s Petrom Schultem z Erlangensko-Norimberskej univerzity v Nemecku.
Okrem jeho krajanov boli v paneli výskumníci zo Španielska, z Británie, USA, Belgicka, Rakúska, Japonska, Mexika, Kanady, Talianska, Francúzska a zo Švédska.
Hranica druhohôr a treťohôr, alebo krieda-terciér (K-T), respektíve presnejšie krieda-paleogén (K-Pg), pred približne 65 miliónmi rokov vymedzuje piate a zatiaľ posledné známe masové vymieranie organizmov v dejinách života na Zemi. (Ak sa vynechá dnešok, keď následkom ľudských činností miznú druhy výrazne viac a rýchlejšie, než je dlhodobá "norma".)
Hlavnými obeťami vymierania na hranici K-Pg boli veľké dinosaury na súši a iné veľké jaštery v mori a vo vzduchu, údajne všetky tvory s hmotnosťou nad 25 kilogramov, v úhrne vyše polovica všetkých pozemských druhov.
Ich záhuba sa vysvetľuje dvoma hlavnými hypotézami. Po prvé: dopadom vesmírneho telesa - najpravdepodobnejšie planétky - a jeho dlhodobými klimatickými dôsledkami. Po druhé: takisto dlhodobými klimatickými dôsledkami - avšak spojenými s rozsiahlym vulkanizmom.
Vesmírnu hypotézu navrhol pred 30 rokmi americký experimentálny fyzik a vynálezca, nositeľ Nobelovej ceny za fyziku (1968) Luis Alvarez z Kalifornskej univerzity v Berkeley s kolegami. V roku 1991 ju významne podporil objav vyše 180-kilometrového dopadového krátera - spolovice na severe Yuacatánu, spolovice na dne priľahlého Mexického zálivu -, ktorý sa časovo zhoduje s hranicou K-Pg. Táto hypotéza napokon prevážila.
V posledných rokoch sa však opäť objavilo niekoľko spochybňujúcich hlasov. Na základe určitých nejasností o datovaní predmetného krátera poukazovali na dve alternatívy: na to, že na Zem časovo blízko hranice K-Pg dopadlo v odstupoch niekoľko planétok; ale najmä na vplyv dlhodobejšieho vulkanizmu, ktorým vznikli tzv. dekanské trapy - geomorfologická provincia ležiaca na Dekanskej plošine (Dakšin) v strednej Indii.
Peter Schulte s kolegami na to teraz zareagovali dôkladnou reanalýzou všetkých dostupných údajov a pridali k nim viaceré nové výsledky skúmania vzoriek získaných hĺbkovými vrtmi v oceáne i na súši. Záver: jediný yucatánsky dopad všetko vysvetľuje najlepšie.
Azda najvážnejšou námietkou kritikou tohto vysvetlenia bolo, že kráter so stredom pri severoyucatánskej dedinke Chicxulúb vznikol 300.000 rokov pred hranicou K-Pg. Lenže údajná séria vrstiev uložených počas 300.000 rokov v okolí miesta dopadu sa ukázala byť rýchlo nahromadeným hrubým súvrstvím.
Prehodnotená energetika chicxulúbskeho dopadu miliónkrát prekonáva najsilnejšiu vyskúšanú termonukleárnu bombu. Vyvrhnuté trosky sa rozleteli do veľkej časti sveta, dopad spôsobil zemetrasenia s magnitúdou vyše 10, kolapsy kontinentálneho šelfu, zosuvy pôdy, cunami, lesné požiare a ďalšie búrlivé javy.
Práve silné deformácie ložísk sulfátových sedimentov v okolí dopadu podľa členov panelu skresľujú vysvetlenie. Keď sa ide ďalej, kde sú stopy vyvrhnutých trosiek tenšie, vychádza jediná globálna vrstva, ktorá sa presne časovo zhoduje s hranicou K-Pg. A zložením sa zhoduje so špecifickými sedimentmi a kryštalickými horninami v Chicxulúbe.
S dakšinskou hypotézou, sériou vulkanických supervýbuchov počas asi 1,5 milióna rokov, nesedí malá reakcia ekosystémov počas 500.000 rokov pred hranicou K-T a prudký a rozsiahly úbytok biologickej produktivity presne na nej. Aj klimatický účinok sírových vulkanických aerosólov bol krátkodobý, kým oveľa väčšieho množstva síry, prachu a sadzí z Chicxulúbu dlhodobý, s extrémnejšími dôsledkami pre životné prostredie. Jav v Mexiku bol smrtonosnejší aj dopadom planétky do hlbšej vody, než sa myslelo, ktorý vyprodukoval viac vodnej pary a sírových aerosólov, čo spôsobilo silné ochladenie a kyslé dažde.
V súhrne: planétka mala priemer 10-12 kilometrov, asi ako známy britský ostrov Wight; hmotnosť tri bilióny ton; rýchlosť pri dopade 20 kilometrov za sekundu, čím uvoľnila miliardnásobok energie hirošimskej bomby a miliónnásobok energie najsilnejšej vyskúšanej bomby; počiatočný kráter mal priemer 100 kilometrov a hĺbku 30 kilometrov; vesmírne dopady tohto "kalibru" sa na Zemi dejú približne každých 100 miliónov rokov.
Zdroje:
Science z 5. 3. 2010
Komuniké University of Texas at Austin a Imperial College London, obe zo 4. 3. 2010
Všetky práva vyhradené. Publikovanie alebo ďalšie šírenie správ a fotografií zo zdrojov TASR je bez predchádzajúceho písomného súhlasu TASR porušením autorského zákona
