Aktuálne správy Späť na správy
Švédi spochybnili ostatky svätej Birgitty, svojej patrónky i patrónky Európy
Wednesday 17 February 2010 Zväčšiť písmo | Vytlačiť stránku
Uppsala 17. februára (TASR) – Analýza vzoriek DNA z údajných lebiek sv. Birgitty a jej dcéry Katariny vylúčila ich príbuzenský vzťah po materskej línii. Obidve lebky navyše podľa datovania pochádzajú z iného obdobia, ako žili obe ženy.
V časopise Public Library of Science ONE to oznámil šesťčlenný tím Marie Allenovej z Uppsalskej univerzity v Švédsku. Prvou autorkou článku bola jej kolegyňa Martina Nilssonová. Tím tvorili odborníci na genetiku, patológiu a datovanie, archeológ a forenzní špecialisti švédskej polície a americkej FBI.
Svätá Birgitta, občianskym menom Birgitta Birgersdotter, žila v rokoch 1303-1373. Táto pozoruhodná žena bola známa mnohými zjaveniami, proroctvami a konaním pútí. Za rímskokatolícku sväticu ju kanonizovali už v roku 1391. V roku 1999 predošlý pápež Ján Pavol II. určil sv. Birgittu za jednu z patrónok Európy.
Zomrela v Ríme. Pred smrťou vyslovila posledné želanie, aby jej ostatky dopravili späť do vlasti. Kostru zbavenú mäkkých tkanív v roku 1374 uložili do relikviára opátstva Vadstena v strednom Švédsku. Mnísi z času na čas darovali jej zlomky kostolom, ďalším kláštorom a prominentom ako pápežovi, rímskonemeckému cisárovi a anglickému kráľovi.
Relikviár dnes obsahuje dve lebky a 23 iných ľudských kostí, pričom prinajmenšom stehnová sa považuje za kosť sv. Birgitty. Dcéru, blahoslavenú Katarinu (1331-1381), najprv pochovali inde a jej ostatky umiestnili do relikviára v roku 1489. Do roku 1645 v ňom bola ešte tretia lebka, ktorá sa po krádeži dostala do istého opátstva v Holandsku. Podľa anatomických znakov, najmä veku, však nepatrila ani jednej z oboch menovaných žien.
Skoršie anatomické výskumy ukázali, že lebky patrili 60 až 70-ročnej a 50 až 55-ročnej žene, čo zodpovedalo úmrtným vekom sv. Birgitty a jej dcéry. Archeologické zasa doložili dobový kontext. Vadstenská farnosť nedávno poverila Marie Allenovú a kolegov genetickou analýzou lebiek, aby potvrdili príbuznosť a urobili autentifikáciu.
Vedci odobrali DNA z malých vzoriek kostného tkaniva a pri analýze použili novú metódu, ktorá je spoľahlivá aj pri minimálnom množstve genetického materiálu.
Jadrová DNA potvrdila, že patrili ženám. Mitochondriálna DNA však vylúčila, že by medzi nimi bolo príbuzenstvo po materskej línii. DNA navyše javila výrazné známky rôzneho stupňa zachovania, čo poukazovalo na pôvod z rôznych období.
Rádiouhlíkové datovanie odhalilo, že jedna lebka určite nemôže patriť ani sv. Birgitte, ani Katarine, lebo pochádza až z rozpätia rokov 1470 a 1670. Samotná údajná lebka sv. Birgitty zasa pochádza z rokov 1215-1270, čo takisto nesedí. Jej stotožnenie so sväticou však nemožno definitívne vylúčiť, ak v jej strave prevažovali ryby, čo skresľuje datovanie. No člen tímu Göran Possnert z Uppsalskej univerzity, zodpovedný za datovanie, také alternatívne vysvetlenie nepovažuje za pravdepodobné.
Výskum sa teda očividne neskončil podľa očakávaní farnosti. Aj keď náboženský význam ostatkov svätých spočíva najmä v symbolike, autentickosť je nepochybne dôležitá.
Hlavné zdroje: Public Library of Science ONE zo 16. februára 2010; Komuniké Uppsala University zo 16. februára 2010.
(spolupracovník TASR Zdeněk Urban) zsl
Všetky práva vyhradené. Publikovanie alebo ďalšie šírenie správ a fotografií zo zdrojov TASR je bez predchádzajúceho písomného súhlasu TASR porušením autorského zákona
