Aktuálne správy Späť na správy
UNIS: Kresby detí z Terezína ožili vo filme uvedenom vo viedenskom sídle OSN
Sunday 31 January 2010 Zväčšiť písmo | Vytlačiť stránku
Viedeň 31. januára (TASR) – Otec sa chodil dívať k rakúsko-slovenskej hranici, aby videl Bratislavu, zaspomínal si Tomáš Frankl, majiteľ viedenskej galérie ArtForum, venovanej životu a dielu bratislavského rodáka – výtvarníka Adolfa Frankla.
Žiak profesorov Františka Reichentála a Gustáva Mallého neunikol tragédii slovenských židov, deportovali ho do Osvienčimu. Potom rodina Franklovcov v roku 1949 emigrovala do Viedne. Istý čas strávili aj v New Yorku a Nemecku, ale Adolf Frankl nevedel na Bratislavu zabudnúť.
"Otec bol starý Prešpurák a deprimovalo ho, že musel odísť," povedal v rozhovore pre TASR jeho syn Tomáš a dodal, že si pamätá každú minútu z drámy minulosti. Nočnú "chytačku", tvár otca odvlečeného do transportu i noc strávenú v Medickej záhrade, kde sa schoval s matkou a sestrou.
Adolf Frankl sa vrátil z Osvienčimu, oslobodeného Červenou armádou. Maliarovo srdce sa už neoslobodilo nikdy. Hrôza holokaustu v ňom zostala, mokvala ako nezahojená rana a vyvierala v obrazoch, ktoré teraz uchováva galéria jeho syna – situovaná na viedenskom Judenplatzi. Otvorili ju v roku 2006, ale dovtedy sa vďaka výstavám zoznámili s Franklovým dielom ľudia po celom svete.
Ukážky z cyklu obrazov "Vízie z inferna – umenie proti zabúdaniu" dotvárali atmosféru filmu "As Seen through These Eyes" (videné týmito očami), ktorý tento týždeň uviedli vo viedenskom sídle OSN (VIC) pri príležitosti Medzinárodného pamätného dňa obetí holokaustu.
Autorku, režisérku a producentku filmu Hilary Helsteinovú zo Spojených štátov inšpirovalo i stretnutie so synom a tvorbou Adolfa Frankla. Sedemdesiat minút dlhý dokument rozpráva o holokauste trochu inak ako mnohé podobné diela – hovorí prostredníctvom umeleckých diel a výpovedí tých, ktorých talent prehovoril v tieni smrti.
Bývalé Československo, Terezín - zastávka cestou do nirvány, do koncentračných táborov. V terezínskom gete je nielen množstvo detí, nechýba tu ani výtvarná dielňa na propagandistické účely. Niektorí židovskí umelci však kreslili tiež to, čo videli. Keď im kresby našli, zaplatili životom.
Deti smeli vystupovať v detskej opere Brundibár - divadlo zohrané pre nacistickú propagandu a medzinárodný Červený kríž. Takmer všetci malí herci neskôr zahynuli. Na javisku účinkoval fašizmus, v hľadisku stáli šovinizmus, antisemitizmus, nenávisť, intolerancia.
"Našou úlohou je nedopustiť nenávisť a rasizmus, zabrániť genocíde," pripomenul riaditeľ Informačnej služby OSN (UNIS) Máhir Násir pred uvedením filmu, ktorého sekvencie vháňali divákom slzy do očí.
Deti v Terezíne kreslili. Ich učiteľka kreslenia im rozprávala o pekných veciach, skice boli únikom. Objavujú sa vo filme, spolu so spomienkami tých, čo prežili. Akoby rozprávali aj predmety, ktoré zdanlivo nemôžu hovoriť.
Osemročné dievčatko nakreslilo srdiečko. Je iba červené, alebo krvavé? Na jednej strane bolo trošku rozmazané, malá ruka sa možno zatriasla. Dievčatko zomrelo v plynovej komore, jeho srdiečko však zostalo a ožilo v Helsteinovej filme.
Dokument vznikal dlho a bolestivo, bolo treba vyše desať rokov. Niektorí z aktérov už zomreli, medzi nimi Karl Stojka – Róm z Rakúska. Vo filme srší vitalitou, tým neodolateľným, nepomenovateľným výbojom energie, prýštiacim zo slobodnej cigánskej duše. Jeho farby holokaustu nie sú tmavé, uchoval si farebný, jasavý pohľad na svet – v najtemnejších chvíľach.
Účastníci podujatia vo VIC veľmi dlho stáli najmä pri Stojkovom obraze, zachytávajúcom ľudí odvážaných do plynových komôr. Kam išli tí Cigáni? Do akého neba? Z obrazu prýštia farby. Nahé telá obetí s bezmocne zdvihnutými rukami sú ružové, autobus a budovy umelec namaľoval pestré. Jasnozelená farba konkuruje žiarivo žltej či jasnočervenej – farebná paleta prenikavá ako výkrik.
V dokumente sa objavila výpoveď a ukážka výtvarných prác Simona Wiesenthala, čo je menej známy aspekt zo života "lovca nacistov". Film tak isto uchoval svedectvo Diny Gottliebovej z Brna, ktorá po druhej svetovej vojne žila ako Dina Babbittová v Santa Cruz v Kalifornii v USA.
Gottliebová zachránila život sebe aj svojej matke, pretože pre neslávne známeho lekára Josefa Mengeleho maľovala portréty Rómov. Zomrela vlani. Akvarely Američanky československého pôvodu zostali v Osvienčime; trpkú právnu bitku s tamojším múzeom nikdy nevyhrala.
Autorka filmu považovala za veľmi dôležité zaznamenať umenie tých, ktorí prežili – ako memento, apel pre prichádzajúce generácie. Newyorčanka sa stretla s mladými ľuďmi, ktorí nevedeli, čo bol holokaust. Je to "viac ako film o holokauste, viac ako film o židoch", je to film o ľudských právach, o každej genocíde, vysvetlila Helsteinová.
Všetky práva vyhradené. Publikovanie alebo ďalšie šírenie správ a fotografií zo zdrojov TASR je bez predchádzajúceho písomného súhlasu TASR porušením autorského zákona
