Aktuálne správy Späť na správy
FILAN: Rád som rozprával trojminútové príbehy
Saturday 26 December 2009 Zväčšiť písmo | Vytlačiť stránku
Bratislava 26. decembra (TASR) - Dramaturg, scenárista, moderátor, cestovateľ, spisovateľ, textár, to všetko sú profesie, ktorými prešiel a dodnes prechádza Boris Filan (1949). Od posledného júnového dňa je dospelý a plnoletý, ako zvyknú chlapi hovoriť šesťdesiatnikom.
Vyštudoval filmovú a televíznu dramaturgiu a scenáristiku na VŠMU v Bratislave, v rokoch 1973 až 1987 pracoval ako dramaturg v redakcii zábavných programov Slovenskej televízie. Je autorom scenárov viacerých zábavných relácií, televíznej Gala Borisa Filana či rozhlasovej Pálenice Borisa Filana. V roku 1987 vydal knihu textov piesní Túlavý psík, v roku 1989 zbierku poviedok Paternoster, v roku 1993 vydal prvú časť úspešného cestopisu Tamtam. Za knihu cestopisných reportáží Dolu vodou získal cenu literárnej kritiky Zlaté pero 2009. Exkluzívny rozhovor, ktorý poskytol TASR, sa dotýkal profesií, s ktorými sa doposiaľ stretol a ktoré mu priniesli úspech aj popularitu.
-Boris Filan študent, akým ste boli študentom?-
Od prvej triedy po maturitu som školu nenávidel. Mal som hlboké podozrenie, že nás učia zbytočnosti a neučia dôležité veci. Zo strachu pred trestmi som mal dobré známky, ale celý čas som bol nešťastný. Nedávno ma pozývali na oslavu výročia našej strednej školy. Odpísal som, že mám spomienky ako americký veterán na Vietnam. A že návrat na pôdu školy by som považoval za zradu všetkého, čom som si sľúbil.
-V akej komunite ste vyrastali, kto boli kamaráti, spolužiaci?-
Narodil som sa v starom meste, v meštiackej rodine. Onedlho sme sa presťahovali na predmestie medzi lumpenproletariát, víťazov revolúcie z roku 1948. V bande sme boli dvanásti. Desiati skončili vo väzení, štyria sú dávno po smrti. Ľuboš Jurík a ja o tom celý život píšeme.
-Vyštudovali ste dramaturgiu a scenáristiku, bolo to vaše zameranie od mlada?-
Ako desaťročný som bol v pionierskom tábore v Prahe. V daždivom popoludní sa nás súdružka vedúca pýtala, čím chceme byť. Niektoré deti povedali, že kominárom, iné lekárkou, ďalšie kozmonautom. „A čím by jsi chtěl být ty, chlapečku ze Slovenska?“ spýtala sa súdružka vedúca. „Dramaturg Československého filmu na Kolibe,“ povedal som bez váhania.
-A čo vaša športová kariéra?-
Basketbal som zdedil, môj otec hrával za Unkas, za saleziánov a nakoniec za slovenského štátu prvú ligu za Sláviu. Ja som ten krásny šport zdedil a dodnes sa považujem za basketbalového veterána. Z basketbalu mám návyky, kamarátov a hodnotové kritériá. Verbisti ma učili, že šťastný je ten, kto je spokojný aj s málom. Basketbalista chce vždy od života o niečo viac: víťazstvo.
-Boris Filan dramaturg a scenárista. Ako sa dnes pozeráte na svoju televíznu robotu?-
Veľmi výstižný výraz - robota. To slovo poradil Jozef Čapek bratovi Karlovi, keď hľadal výraz na pracujúci stroj. Hlavnou pracovnou náplňou pracovníka televízie v 70. a 80. rokoch bolo hundranie, pitie borovičky a čakanie na odchod do exteriéru. To, načo sme nadávali, nám ostatní závideli. Televízia ma prijala, zomlela, zviditeľnila, počarbala, vyškolila. Bolo to ako s každou láskou, miloval som ju a nenávidel súčasne. Práve o tom svojom televíznom živote píšem obsiahlu prózu s pracovným názvom ŠNR.
-Boris Filan moderátor. Zaujímavejšia pre vás je práca v rozhlase či v televízii?-
Není li tu ta, kterou mám rád, mám rád tu, která je tu. (J.Suchý)
-Dodnes vysielate v Slovenskom rozhlase Pálenicu Borisa Filana, v ktorej ponúkate svoje zážitky z domu aj zo sveta. Je zásoba vašich zážitkov vôbec vyčerpateľná?-
Zásoba zážitkov kohokoľvek je nevyčerpateľná, lebo žijeme rýchlejšie ako vysielame. Som rád, že ľudia Pálenice počúvajú. Ohlasmi si vyžiadali niektoré témy na CD. Keď vyšlo prvé, na ktorom rozprávam o zjavení Panny Márie v Litmanovej, popoludní mi zvonil mobil. Volal otec Vasil Kindja, farár z Litmanovej, z hory Zvir. Pýtal sa, či by sa nedala tá Pálenica o nich získať z rozhlasu. Že otec arcibiskup ide do Vatikánu, chceli by ten môj text dať preložiť a priložiť k tomu, čo nesú Svätému otcovi. Myslel som si, že sa Pročko vrátil do Markízy, ale bol to skutočne kňaz. Poradil som mu, aby išiel do prvej PNS, že od rána tam naňho CD s Litmanovou čaká.
-Boris Filan cestovateľ. Kedy ste sa rozhodli venovať aj tejto profesii?-
S basketbalom som cestovať musel, s Pavlom Hammelom po festivaloch som cestovať mohol a teraz sám občas chcem. Po cestovaní som zatúžil vďaka môjmu strýkovi Jozefovi z Brna, ktorý ako československý legionár prešiel pol sveta a vedel o tom nádherne rozprávať. Jeden čas sme cestovali aj preto, aby sme boli tam a nie tu.
-Stali sa na cestách aj problémové situácie v cudzom svete, ako ste si vedeli poradiť?-
O tom je šesť kníh Tamtamov. A najmä kniha Dole vodou, tá je o tom, ako som si poradiť nevedel.
-Ste gurmánom na cestách, ochutnáte aj cudzokrajné špeciality, pre nás absolútne netypické?-
Nielen na cestách, aj doma. Teraz si sám varím také dobroty, že neverím svojim chuťovým bunkám. Ak zatúžim po niečom, čo ja uvariť neviem, vyrazím do Viedne na ich skvelé trhoviská. Vo Vietname mi nechutilo psie mäso a v Kórei ryby a chobotnice, ktoré sa na tanieri hýbali.
-Všetky vaše cesty sú spojené s letom, nemali ste v pláne aj zimné cesty?-
Moja predstava o takej ceste je spojená s trópmi. Keby som mal nakresliť jedným obrázkom všetko, čo pre mňa znamená exotika, nakreslil by som palmu. Rozmýšľal som o tom, ako zapojiť do toho aj tie severské krajiny, hľadal som dobrú ponuku, ale to iba tak po povrchu, loďou niekde do fjordov pozrieť si nejaké ľadovce. Nemám k tomu kľúč a ja musím ísť na cestu poháňaný nejakou túžbou. A to necítim. Možno je to z detstva, že väčšina tých verneoviek a májoviek sa odohráva tam v tom teple a tam, kde sú muži statoční a ženy krásne a málo odeté.
-Boris Filan spisovateľ. Kedy ste dospeli k rozhodnutiu napísať prvú knihu?-
Mám odložený pracovný zoznam, ktorý som vypracoval, keď som mal 17 rokov. Naplánoval som si, čo budem písať, kam chcem cestovať a iné lákadlá. Čo sa týka autorskej tvorby, tak som 29. júna, deň pred narodeninami, splnil posledný bod (v ten deň vyšiel Filanov román Klimtov bozk, poznámka TASR). Autorskú tvorbu som mal na vysokej škole ako hlavný predmet, vyštudoval som scenáristiku na VŠMU. Roky som sa živil ako scenárista. Napísať prozaickú knihu mi napadlo v prestávke medzi socializmom a kapitalizmom. Vyšla v Mladých letách a volala sa Paternoster.
-Píšete z „pamäti“, alebo si prepisujete poznámky z denníka či niečo podobné?-
Mám niekoľko husto popísaných zošitov, ktoré volám Nočníky. Tam si od 15 rokov zapisujem svoje postrehy a denné zážitky.
-Ako zasiahla do tejto vašej profesie počítačová technika?-
Ako zázrak z neba. Nesníval som, že dostanem do daru niečo také úžasné ako počítač a internet. To sú dve nové slnká môjho života.
-Boris Filan textár. Pamätáte si svoj prvý text?-
Prvý text bola Balada o smutnom Jánovi. Sedel som v jednej lavici s Pavlom Hammelom a text som kompletne napísal počas hodiny biológie v druhom ročníku. Mali sme 16 rokov.
-Čo pre vás znamená Pavol Hammel?-
Paľo Hammel je môj starší brat. Ja trošku postrádam ľudí, ktorí by mali nado mnou navrch. Ale my sme si v piatej ľudovej sadli do jednej lavice a bolo jasné, že Paľo je múdrejší, lepšie balí baby, má lepší hudobný sluch, je geniálny matematik a chemik a má aj anténu, ktorou vyňuchá každé nebezpečenstvo, ale aj dobrodružstvo a možný zisk. Takže medzi nami nikdy neprišlo k problémom, lebo ja som sa mu dobrovoľne ako jednému z troch ľudí v mojom živote podriadil. Paľo je môj duchovný brat, ale aj veľmi užitočný radca. Trikrát mi zachránil život, raz v jednom vzťahu a dvakrát, v 68. a 89. roku, keď by som sa angažoval spôsobom, ktorý by som dnes ľutoval.
-Väčšinu vašich textov spievajú Pavol Hammel a Jožo Ráž so skupinou Elán...-
Nikdy som naozaj do bigbítu nepatril. Ocitol som sa medzi hudobníkmi vďaka Hammelovi a vydržal kvôli Rážovi. Ten naozajstný svet muzikantov som nikdy neprijal. Oni majú svoje problémy, názory, vtipy, návyky, ktoré chápu a oceňujú iba oni. Nemá to nič spoločné s inteligenciou, je to o hudbe a hraní. Na iné sú väčšinou hluchí tak, ako ľudia bývajú hluchí na muziku. Je to taký zvláštny druh existencie: buď ten malý vesmír spoluvytvárate, alebo nie. Zažil som to v basketbale aj v televízii. Musí byť aspoň teoretická možnosť, že sa zapojíte. Ak nie, ste mimo. Ale aj tak som bol niekoľko rokov textár na plný úväzok, písal som texty pre Mariku Gombitovú, pre Žbirku, Lehotského, Kociánovú, Grexu, Haberu, Grigorova, Helenu Vrtichovú, Nogu a Skrúcaného. S legendárnym Andrejom Lieskovským sme písali pesničky pre orchester Gustáva von Offermana, pre Hanu Hegerovú, Karla Černocha, Zuzku Burianovú. Napísal som viac ako 700 textov, z toho 500 je naspievaných, predali sa štyri milióny nosičov s mojimi textami. Rád som rozprával trojminútové príbehy.
-Mohli by ste opísať situácie, ktoré predchádzali napísaniu textov nasledovných pesničiek?-
Mládeži neprístupné / Elán (V kine Hviezda hrali Helgu,…vyviedli nás po žurnáli…)
Helga bol prvý film, ktorý pomerne otvorene hovoril o erotike. Nemecký, polohraný dokument, ktorý sa tváril ako osveta pre mladých, ale vyrazil dych všetkým. Verili sme, že po zhliadnutí toho filmu vyjdeme ako skúsení sexuálni borci. Film bol neprístupný do 18 rokov. V prestávke medzi žurnálom a filmom prišla razia a nás neplnoletých vykopli z kina. Takže som zostal sexuálne nevzdelaný. Roky som tápal a dodnes mám vážne medzery.
Klasika / Elán (Na párky pod Grandkou stáť, antikvariát...)
Pod kaviarňou Grand v Manderláku bývalo okienko, cez ktoré sa v noci predávali varené klobásy, párky a lacné víno. Po semifinále Bratislavskej lýry sme tam večerali s Karlom Černochom a ja som mu nechtiac ostriekal šťavou z klobásy parádny biely oblek. Takže finále spieval v čiernom, vyhral striebornú lýru a dostal asi desaťročný zákaz účinkovať.
Kráľovná bielych tenisiek / Elán (Kráľovná bielych tenisiek, čo viac už môžeš chcieť..)
V najväčšej ankete o najobľúbenejšiu pesničku skupiny Elán vyhrala Kráľovná. Veľa robí aj Balážova hudba. Kde sa v tom chlapovi taká dobrá muzika berie?
Kamalásky / Pavol Hammel (Niekto z izby skríkol zhasni, odtrhol mi lístok na sny...)
Odišiel som na Kubu dopísať knižku. Býval som na Varadero, nebola sezóna, potuloval som sa sám na pláži a napadali mi rôzne vtákoviny. Napríklad výraz „kamalásky“.
Dnes už viem / Pavol Hammel (Vždy, keď pília krásny strom, viem že sa vrátim...)
Ten text je vyryžovaný s hlušiny s pomocou bieleho vína. Bol deň pred odovzdaním pesničiek na Bratislavskú lýru a ja som nemal ani slovo. Moja manželka Indrid celé popoludnie a celý večer chodila do viechy po veltlínske zelené a ja som krvopotne ryžoval slovíčko za slovíčkom až do polnoci. Môj najťažšie vypotený text.
Veľký sen mora / Modus (Lode majú mená žien, o nich ten svoj veľký sen more sníva…)
Pôvodne to bol text na hudbu pesničky Santa Mária pre Janku Kocianovú. Prišiel ku mne na návštevu Janko Lehotský a uhovoril ma, aby som mu ho dal. Dodnes som mu vďačný.
-Aký bol pre vás rok 2009?-
Vyšli mi knižky Dole vodou a Klimtov bozk. Mladší syn promoval na Literárnej akadémii v Prahe. Slovart vydal na štyroch CD osem najúspešnejších Páleníc. V podstate som sa najedol a nikto ma nezožral. Takže dobrý rok.
-Záver bez otázky, šesťdesiatnik Boris Filan mal desiatky gratulantov, všetkým poďakoval nasledovnou básničkou-
Poďakovanie za gratulácie k 60-ke
My už nebudeme mladší iba starší. Už nebudeme múdrejší už iba krajší, už nebudeme drzí, priečni, smelí zato rozvážni a zrelí a kým nás niekto nezastrelí, budeme robiť iba to, čo chceme, na ostatné sa vyserieme. Už nikdy nocou za babami, ak chcú, nech prídu samy. Už nebudeme mocní, slávni, len z lenivosti pravdovravní. A aj keď nebudeme zdraví, náročky nebudeme chorí. Vďaka za všetky fóry
Váš kamarát Boris
Všetky práva vyhradené. Publikovanie alebo ďalšie šírenie správ a fotografií zo zdrojov TASR je bez predchádzajúceho písomného súhlasu TASR porušením autorského zákona
