Aktuálne správy Späť na správy
M. Lajčák: Európska zahraničná služba je ako keby 28. hlas Európskej únie
Sunday 09 January 2011 Zväčšiť písmo | Vytlačiť stránku
Bratislava 9. januára (TASR) - Slovenský diplomat Miroslav Lajčák získal v decembri minulého roka čelné miesto v Európskej službe pre vonkajšiu činnosť (EEAS). Bývalý minister zahraničných vecí SR bude mať na starosti riadenie vzťahov EÚ so západným Balkánom, Ruskom, krajinami Východného partnerstva, strednou Áziou, Tureckom a štátmi Európskeho hospodárskeho priestoru (Lichtenštajnsko, Švajčiarsko, Nórsko). Nielen o tejto čelnej funkcii výkonného riaditeľa diplomatickej služby EÚ, ale aj o svojich začiatkoch v diplomacii či pôsobení na poste vysokého predstaviteľa medzinárodného spoločenstva a EÚ pre Bosnu a Hercegovinu porozprával v rámci projektu TASR Osobnosti: Tváre a myšlienky.
-Chceli ste sa odmalička venovať diplomacii?-
Keď som bol úplne malý, viem, že som chcel byť pilotom. Ale inak pokiaľ sa pamätám, snáď od ôsmich-deviatich rokov som sníval o tomto povolaní. Aj moji kamaráti z detstva mi doteraz hovoria, že som vždy chcel byť diplomatom.
-Mali ste v rodine takto zameraného človeka?-
Nie, nemal som žiadne rodinné väzby takéhoto typu. Veľa som čítal, dostal som sa ku knihám, v ktorých sa o tomto povolaní písalo a mňa to veľmi zaujímalo.
-Ako ste sa nakoniec dostali k regiónu západného Balkánu, keďže ste v rokoch 1991 až 93 začínali na federálnom veľvyslanectve v Moskve?-
Tak sa to vyvinulo. Zhodou okolností som sa špecializoval na Balkán aj na škole, ale potom som sa tomu regiónu nevenoval. Na federálnom ministerstve zahraničných vecí bolo rozhodnuté, že pôjdem do Belehradu. Absolvoval som kurz jazyka, ale tesne pred výjazdom sa to zmenilo na Moskvu. V podstate druhá fáza môjho návratu na Balkán bola od roku 1999, keď som sa vrátil z Tokia ako veľvyslanec a stal som sa riaditeľom kancelárie vtedajšieho ministra Eduarda Kukana a on bol vymenovaný generálnym tajomníkom OSN Kofim Annanom za jeho splnomocnenca pre Balkán. Ja som bol Kukanovým osobným asistentom, takže sme sa tomu veľmi intenzívne dva roky venovali. Neskôr bolo logické, že keď sa striedal veľvyslanec v Belehrade, tak mi minister Kukan ponúkol túto funkciu. Pokrýval som priamo z regiónu aj Albánsko, Macedónsko, Čiernu Horu a Kosovo. Potom prišla situácia, že mi vysoký predstaviteľ Európskej únie pre spoločnú zahraničnú a bezpečnostnú politiku Javier Solana ponúkol úlohu svojho osobného predstaviteľa v Čiernej Hore. Potom prišli ďalšie ponuky pre tento región.
-Pri svojom odchode z funkcie vysokého predstaviteľa medzinárodného spoločenstva a EÚ pre Bosnu a Hercegovinu v marci 2009 ste vyhlásili, že odchádzate aj preto, lebo medzinárodné štruktúry v krajine sú mŕtve. Narážali ste na nástroje, ktorými disponuje medzinárodné spoločenstvo snažiace sa o pokrok BaH na jej ceste k členstvu v európskych a medzinárodných štruktúrach. Zmenilo sa odvtedy niečo?-
Povedal som, že nechcem byť jazdcom na mŕtvom koni a že darmo budeme striedať džokejov, keď kôň nebeží. Tým som chcel povedať to, aby bola jasná stratégia medzinárodného spoločenstva v BaH. Keď máme celý rad inštrumentov, tak aby sme vedeli, ktorý na čo je - a nie, aby sme sa za ne schovávali a vraveli – veď tam máme vysokého predstaviteľa, má právomoci, ale nedovolili mu, aby ich používal. Obdobie po mojom odchode ukázalo, že takúto stratégiu musia rešpektovať všetci medzinárodní hráči.
Posunuli sme sa ďalej aj v tom zmysle, že nový postlisabonský európsky veľvyslanec v BaH preberie európsku agendu od vysokého predstaviteľa, čiže tam bude jedna európska adresa. Predtým som ja bol súčasne špeciálnym predstaviteľom EÚ a v krajine pôsobil aj vedúci delegácie Európskej komisie.
Rokovania o budúcej podobe medzinárodnej prítomnosti v Bosne a Hercegovine veľmi intenzívne prebiehajú, takže z tohto hľadiska mám dobrý pocit. Ak som k tomu nejakým spôsobom prispel tým, že som na to poukazoval, tak je to o to lepšie. Hľadá sa tiež odpoveď na otázku, ako dlho by mal vysoký predstaviteľ v krajine zostať, ako dlho by mal mať svoje kompetencie. Dôležitá však je zhoda na tom, že to je človek, ktorý stráži Dayton a to, čo bolo vytvorené po vojne, aby ani jeden národ, ktorý tam žije, nebol diskriminovaný. EÚ preberá zodpovednosť za budúcnosť a európske smerovanie BaH.
-Vidíte ešte stále opodstatnenie tejto funkcie?-
Dva z troch národov (Bosniaci a Chorváti, proti sú Srbi, pozn. TASR) sú za to, aby pokračoval, a to sa nedá ignorovať. Nie som za okamžité zrušenie funkcie vysokého predstaviteľa, ale nie som ani za nekonečné predlžovanie jeho mandátu bez toho, aby bolo jasné, čo sa reálne od neho očakáva a čo reálne môže robiť. Vytiahnuť ho zrazu z krajiny by mohlo mať destabilizačný efekt.
-V máji minulého roka požiadal bosniansky premiér Nikola Spirič odvolanie vášho nástupcu, Rakúšana Valentina Inzka z postu – obvinil ho z destabilizácie krajiny. Inzko zase odkázal domácim lídrom, že narušujú politický dialóg. Mali ste podobné skúsenosti, požadovali aj vaše odstúpenie?-
Vždy, keď chcete robiť dobre svoju prácu, tak niekomu stúpite na otlak, lebo záujmy jednotlivých aktérov sú dosť protichodné. Štandardná pracovná situácia bola, že vás časť štátu chválila a druhá hanila a dosť často sa oponenti a fanúšikovia striedali v závislosti od toho, ako čítali konkrétne rozhodnutia. To je realita v BaH, na to si človek musel zvyknúť.
-Pri svojom odchode ste označili bosnianskych politikov za majstrov v mrhaní času.-
Pre BaH som nevidel inú ako európsku budúcnosť a inú alternatívu ako prijať novú ústavu, ktorá zlepší funkčnosť štátu, a nie to, aby boli jedni proti druhým, pričom spory, hádky a obviňovanie boli iba mrhaním času. Naďalej som presvedčený o tom, že jediná reálna pozitívna perspektíva pre BaH, ako aj ostané krajiny regiónu, je európska perspektíva.
-Objavujú sa však názory, že situácia v BaH je extrémne znepokojujúca a že sa mení na spiaci konflikt. Súhlasíte s tým?-
Nie. Používať slovo konflikt v súvislosti s BaH je nepatričné, pretože tam o konflikt nie je záujem. Ľudia sú ešte stále vyčerpaní z toho predchádzajúceho. Je tam politicky nekonštruktívna atmosféra, kríza dôvery medzi jednotlivými lídrami, ale to je všetko v politickej rovine. Nikto tam nesiaha na základy štátu a už vôbec nikto neuvažuje v iných ako politických kategóriách. Takéto názory som vždy vnímal ako snahu prilákať viac pozornosti na Bosnu, čo je síce pozitívne, ale neodráža realitu. Jedným z mojich problémov, keď som tam pôsobil, bolo to, že krajine a situácii v nej nebola venovaná adekvátna pozornosť medzinárodného spoločenstva. Tak ako bola niekoľko rokov predtým primárne sústredná na BaH, tak sa potom presunula na Kosovo, ale až do takej miery, že som mal problém nájsť partnerov v hlavných mestách, s ktorými som mohol vecne a fundovane hovoriť o BaH. Upozorňoval som, že ide o komplexný zložitý problém, ktorému musíme priebežne venovať pozornosť. Ak medzinárodné spoločenstvo urobilo zo seba súčasť politického systému a jedného z aktérov vnútornej politiky, musí si taktiež plniť svoju domácu úlohu. Aj preto som rád, že BaH je dnes venované oveľa viac pozornosti médií a politikov, európskych aj svetových diplomacií.
-Ako pokračujú rokovania týkajúce sa reformy ústavy, ktorá sa ukázala ako príliš ťažkopádna a blokuje proces integrácie krajiny do Európskej únie? Budete sa aj vy zo svojej pozície do nich zapájať?-
Reforma ústavy je téma, pred ktorou BaH nemôže ujsť, lebo Daytonská dohoda mala za primárny cieľ zastaviť krviprelievanie a umožniť elementárne fungovanie štátu. Dnes sme ale v úplne inej fáze – potrebujeme efektívny štát. Štát, ktorý bude schopný preberať na seba záväzky, ktoré vyplývajú z európskej integrácie, ale zároveň musí rešpektovať základné piliere zadefinované Daytonskou dohodou. Isté ústavné zmeny sú nevyhnutné. Debata prebieha o tom, do akej hĺbky a rozsahu by mali ísť a je jasné, že EÚ v tom bude zohrávať aktívnu úlohu. Nikto iný to ani nemôže robiť, pretože vysoký predstaviteľ je strážca Daytonskej ústavy, čiže on nemôže nejakým spôsobom koordinovať jej zmeny a EÚ sa k tejto úlohe hlási. Rokovania prebiehajú a určite to bude súčasťou mojej agendy.
-V decembri minulého roka zomrel dlhoročný americký diplomat, ktorý bol považovaný za architekta mierového plánu pre Bosnu a Hercegovinu z roku 1995, Richard Holbrooke. Stretli ste sa s ním osobne?-
Poznali sme sa osobne. Stretli sme sa raz v Sarajeve a raz vo Washingtone, kde sme mali pomerne rozsiahle rozhovory. Keď som bol v BaH, vedel som, že veľmi pozorne sledoval vývoj a aj sa k nemu vyjadroval. Takže nejakým spôsobom som jeho veľké oko vnímal aj na diaľku. Bol to človek, ktorý významným spôsobom ovplyvnil povojnovú súčasnosť v Bosne a Hercegovine. Dokázal veľké veci a ja som si ho vážil za všetko to, čo urobil. Vždy som však bol väčším zástancom európskej cesty než on, ktorý mal na ňu skeptickejší pohľad. Vo viacerých úvahách vychádzal ešte z faktov a realít obdobia 90. rokov v BaH.
-Počas vášho pôsobenia mal ešte vplyv na vývoj v BaH, zasahoval nejako do riadenia?-
Naďalej mal veľmi silný neformálny vplyv vo vláde, na Kongres a aj na formovanie amerických pozícií. Ľudia za ním chodili, pýtali sa na jeho názory. Z Bosny a Hercegoviny sa nemohol vyvliecť ani keby chcel, a on nechcel. Takže formálnu zodpovednosť nemal, ale neformálny vplyv bol citeľný.
-V BaH ste zažili niekoľko napätých situácií. Bolo to podobné aj počas referendovej noci v Čiernej Hore, keď sa 21. mája 2006 rozhodovalo o osamostatnení sa od Srbska?-
Čierna Hora sa od BaH odlišovala tým, že do Bosny a Hercegoviny som prišiel 13 rokov po vojne a zriadení úradu vysokého predstaviteľa, ktorý bol zabehnutý a mal takmer 300 zamestnancov. Do ČH ma Solana poslal s tým, že chce, aby referendum bolo objektívne, demokratické a aby jeho výsledok nebol nikým spochybniteľný. Nemal som okolo seba žiadnych ľudí, žiadny návod na to, ako postupovať. Čakala nás tam spoločnosť rozdelená na dva tábory, ktoré mali absolútne protikladné názory a bolo potrebné im dať taký návrh, ktorý by síce so škrípaním zubov, ale akceptovali. Z môjho pohľadu to bolo tvorivejšie. Sformoval som tím ľudí, s ktorými som dodnes v kontakte. Niektorých som si zobral so sebou do BaH a s niektorými spolupracujem dodnes.
Napäté situácie boli niekoľkokrát, keď hrozilo, že celý proces padne. Tá hrozba, že by naozaj padol a že by EÚ odišla, bola natoľko silná, že nikto z politikov si nedovolil prekročiť tú hranicu. Vypätá bola tiež referendová noc, keď priaznivci nezávislosti začali oslavovať výsledky skôr, než boli oficiálne oznámené. Priaznivci zachovania štátu so Srbskom zase protestovali a vznikli obavy, že príde k potýčkam. Vtedy som bol požiadaný, aby som prišiel verejne upokojiť situáciu. Napriek tomu, že mi to miestny šéf ochranky neodporúčal, som tam išiel.
-Nebáli ste sa?-
Nebál. Jeden aj druhý líder skupiny mi povedali, že dávajú za svojich ľudí ruku do ohňa. Aj keď mi príslušné zložky hovorili niečo iné, veril som mojim politickým partnerom a aj môjmu inštinktu, že sa nemusím toho davu báť a že môžem napomôcť k upokojeniu situácie.
-Poznali ste dôvody, prečo sa vtedajší federálny minister zahraničných vecí Jiří Dienstbier tesne pred vaším odchodom do Belehradu rozhodol, že nakoniec pôjdete na veľvyslanectvo v Moskve?-
Pokiaľ viem, tak to bol záujem vtedajšieho československého veľvyslanca v Moskve Rudolfa Slánskeho, aby som prišiel k nemu do Moskvy. Už predtým ma oslovil a dal mi ponuku, aby som mu robil asistenta. V tom čase som už bol v procese prípravy na odchod do Belehradu, takže som sa ospravedlnil. Ale Slánský si to dohodol s ministrom Dienstbierom. Bola to úžasná škola, pretože Rudolf Slánský bol výnimočný človek, veľmi múdry. Ako jeho tajomník som zdieľal jeho program a vďaka tomu som bol ako mladý 27-28-ročný diplomat prítomný na stretnutiach s Gorbačovom, Jeľcinom, proste špičkovými politikmi. V tom čase to bola pre mňa vysoká škola diplomacie. Spätne to hodnotím ako šťastné rozhodnutie. V Moskve som zažil aj proces rozdelenia Československa, čo bola skúsenosť, ktorá nie je každému dopriata.
-Ako si spomínate na ruských prezidentov Michaila Gorbačova a Borisa Jeľcina?-
V čase môjho prvého roku pôsobenia v Moskve prišlo k pokusu o ústavný prevrat, ktorého výsledkom bol rozpad Sovietskeho zväzu a odchod Gorbačova z funkcie. Hlavným aktérom reálnej aktívnej politiky bol Jeľcin a ľudia okolo neho, s ktorými sme komunikovali. To bol raný Jeľcin – energický, dynamický, ktorý mal snahu zreformovať Rusko. Za Gorbačovom sme chodili do jeho nadácie, ktorú založil a cez ktorú pôsobil. Rovnako jeho posledný minister zahraničných vecí Eduard Ševardnadze mal zahraničnopolitickú asociáciu. Boli to úžasné veľmi dlhé rozhovory v úzkom kruhu. Samozrejme, nie moje, ja som iba sedel, mal otvorené ústa, počúval a robil záznam. Vtedy už mali obaja odstup, keďže boli mimo aktívnej politiky. Slánský mal dobrú pozíciu, takže sa istým spôsobom vždy tešili na rozhovor s ním.
-S Moskvou ste mali už predchádzajúce skúsenosti, keďže ste vyštudovali tamojší Inštitút medzinárodných vzťahov.-
Ocitol som sa tam vo veľmi zaujímavom období. Nastúpil som, keď ešte žil Leonid Brežnev. Počas môjho štúdia v prvom ročníku zomrel, potom nastúpil Jurij Andropov a Konstantin Černenko. Po nich prišiel Michail Gorbačov. Zažil som prvé dva roky jeho pôsobenia, keď sa otvorili archívy a so zatajeným dychom sme čítali tie tabu ruskej spoločnosti.
-Takže ste priamo vnímali reakcie domácich na pôsobenia niekoľkých prezidentov...-
Posledné obdobie Brežneva bolo hodnotené ako stagnácia. Prišiel Andropov, ktorý do funkcie prezidenta nastúpil z postu predsedu KGB a začal zavádzať opatrenia na zvýšenie poriadku a disciplíny, čo ľudia vo všeobecnosti kvitovali. Po nástupe Černenka opäť nastala stagnácia. Gorbačov bol úplne iný, mladší, dynamický, hovoril iným jazykom. Začal meniť ľudí a otvárať krajinu. Z perestrojky boli ľudia prvé roky doslova v eufórii – vznikali spoločné podniky so západnými krajinami, do Moskvy začali chodiť podnikatelia. Gorbačov bol národným hrdinom. Avšak politická otvorenosť nebola podporená adekvátnymi ekonomickými opatreniami a zrazu začali ľudia cítiť, že krajina stráca prestíž a ekonomickú moc.
Jeľcina vnímali ako rázneho chlapíka. Správal sa v tom čase ako bežný človek, napríklad chodil mestskou dopravou, na čo neboli ľudia u papalášov zvyknutí. Na rozdiel od Gorbačova, ktorý bol v tom čase už opotrebovaný a veľa rozprával, bol Jeľcin zreteľný a pochopiteľný pre ľudí. Obrovskú popularitu si získal počas prevratu v roku 1991, keď sa nebál a postavil sa pučistom na odpor.
-Japonsko je úplne iná krajina, na akú ste boli dovtedy a aj neskôr zvyknutý – iné tradície, mentalita, kultúra. Museli ste tomu prispôsobiť aj štýl svojej práce?-
Išiel som tam s obrovskou pokorou (veľvyslanec SR v rokoch 1994-1998, pozn. TASR). Mal som 31 rokov a keď mi vtedajší predseda vlády Jozef Moravčík túto funkciu ponúkol, tak som sa ho snažil presvedčiť, aby to nerobil. Nakoniec presvedčil on mňa. Ale keďže som sa diplomacii profesionálne venoval od mojich 17-18 rokov, tak som vedel, čo to znamená. Bolo mi jasné, že na to, aby som si v tej krajine vybudoval potrebný rešpekt a pozíciu, musím urobiť všetko preto, aby som dokázal, že na tú funkciu mám. Veľa som sa učil tým, že som sa rozprával s Japoncami, že som sa pýtal a pozorne počúval. Veľa som sa naučil o ich krajine a musím povedať, že som sa tam cítil veľmi dobre, lebo som sa ich snažil pochopiť a oni to vnímali.
-Akí sú Japonci?-
Japonci sú ľudia, ktorí neznášajú tlak, improvizáciu a keď sú postavení pred okamžité rozhodnutie. Majú radi proces, kde rozhodnutia dozrievajú. Nemajú radi nezodpovedných ľudí, ktorí sľubujú a nesplnia. Nedochvíľnosť sa považuje za veľký priestupok, lebo oberáte toho druhého o čas, a to je najdrahšia komodita. Keď pochopíte, akí sú a nevystavujete ich do situácií, ktoré nemajú radi, pričom sa majú s vami o čom rozprávať, tak sa vám otvoria. Bola to úžasná skúsenosť nielen ľudsky, ale aj diplomaticky. Obohatilo ma to z hľadiska širšieho vnímania svetových realít. Pochopil som a spoznal región juhovýchodnej Ázie.
-Stať sa vo veku 31 rokov veľvyslancom je netradičné. Nestretli ste sa s tým, že k vám partneri preto pristupovali s nedôverou?-
Japonsko rešpektuje senioritu, ale tá neznamená len vek, ale aj postavenie, čiže veľvyslanec je senior. Zároveň každý vie, že veľvyslanec sa nenavrhuje sám, ale ho navrhuje vláda a menuje prezident. Na začiatku boli skôr prekvapení a potom v očakávaní, čo dokážem. Nikdy som tam nemal pocit, že som nedoceňovaný, práve naopak. Navyše, v tom čase bolo v Tokiu okolo 140 veľvyslancov a ja som bol z nich ďaleko najmladší, takže ma vďaka tomu v tom obrovskom meste mnohí poznali, čiže mi to aj istým spôsobom otváralo dvere.
-Aké je postavenie a činnosť Európskej zahraničnej služby?-
Má vlastnú právnu subjektivitu a bude vykonávať zahraničnú politiku Európskej únie. Je to ako keby 28. hlas únie. Jej snahou je, aby pomáhala zjednocovať stanoviská členov únie, prezentovať ich a pomáhať členským štátom pri poskytovaní informácií, podkladov, dôležitých posolstiev, aby únia naozaj hovorila jedným hlasom. Novinkou je, že pokiaľ doterajšie delegácie Európskej komisie, po novom delegácie EÚ, boli otvorené iba pre pracovníkov komisie, tak táto služba je po prvý raz otvorená aj pre diplomatov z členských krajín únie.
-Zachovajú si jednotlivé členské štáty v zahraničnej politike naďalej svoju autonómiu?-
Áno, ale zároveň vstupom Lisabonskej zmluvy do platnosti odovzdali členské štáty viacej kompetencií zo svojej úrovne na úroveň EÚ. To znamená, že táto služba bude hovorcom EÚ a v otázkach, kde existuje jednotné stanovisko únie ho bude komunikovať táto služba. Samozrejme, členské štáty majú naďalej obrovské možnosti na svoju národnú politiku. Toto je iba začiatok procesu, ktorým sa má dosiahnuť, aby EÚ bola rýchlejšia a efektívnejšia pri reagovaní na dianie vo svete. Aby okrem toho, že poskytuje obrovské finančné prostriedky, bola aj naozaj adekvátne viditeľná v politickej oblasti.
-Kedy sa ujímate svojej funkcie?-
Vymenovaný som bol 14. decembra 2010. Nasledoval administratívny proces, ktorý je v európskych podmienkach pomerne dôkladný a na budúci týždeň by som mal fyzicky nastúpiť do kancelárie v Bruseli.
-Poznáte už svoj tím ľudí, s ktorým budete pracovať?-
Mám pridelenú veľkú organizačnú zložku – osem útvarov, ktoré sa venujú jednotlivým súčastiam môjho portfólia a mám aj svojho zástupcu. Budem mať na starosti tiež delegácie EÚ vo všetkých spomenutých krajinách, spolu ich je 23. Predpokladám, že budem mať aj úzky tím svojich blízkych spolupracovníkov, ale v zásade sa stavia na tých ľuďoch a know-how, ktoré už únia má.
-Môžete si do tímu pribrať svojich spolupracovníkov napríklad zo Slovenska?-
Faktom je, že na to, aby človek pracoval pre EÚ, je nutné, aby prešiel pomerne náročným výberovým konaním. Ak budem mať nejakých slovenských spolupracovníkov, čo by som chcel, tak zrejme buď z tých, ktorí sú už v štruktúrach EÚ, alebo ktorí sú v národnej diplomacii a prejdú výberovým konaním.
-Z vašej strany išlo o individuálnu žiadosť na túto pozíciu. Dávali ste si žiadosť aj na iné pozície?-
Dával som si na túto. Na základe odporúčaní z Bruselu som podal žiadosť aj na pozíciu veľvyslanca EÚ v Bosne a Hercegovine, ale od začiatku bolo jasné, že to je iba záloha, a tak som ju neskôr stiahol. Toto bola jediná pozícia, o ktorú som sa seriózne uchádzal.
-Boli bežné takéto individuálne žiadosti?-
Na tieto funkcie sa mohli podávať iba individuálne žiadosti, ktoré si mohli podať žiadosť ľudia z troch zložiek – pracovníci Európskej komisie, Európskej rady alebo národní diplomati. Pokiaľ viem, tých žiadostí bolo obrovské množstvo.
-Mali ste oficiálnu podporu Slovenska?-
Šéfka európskej diplomacie Catherine Ashtonová si od začiatku vyhradila kompetenciu vymenovať ľudí na základe ich osobných predpokladov. Odmietla pokusy na stanovenie nejakých národných kvót. Dala politický záväzok, že za tri roky bude služba odrážať zloženie únie a že každá členská krajina sa v tej službe nájde, ale odmietla akékoľvek tabuľky. Jednoducho človek musel splniť veľmi náročné kritériá. Môžem povedať, že som mal podporu ministra zahraničných vecí Mikuláša Dzurindu a vážim si ju. Rovnako odborný personál na ministerstve zahraničných vecí, aj naši veľvyslanci boli ústretoví a pomáhali mi, keď som potreboval nejakú informáciu alebo pomoc, keďže som bol mimo aktívnej služby. Zlomyseľnosti od nejakých ľudí sa vždy našli, ale profesionáli sa správali profesionálne.
-Naštartovanie EEAS bolo ohrozené pre nezhody pri rozpočte EÚ, takže mala fungovať v rozpočtovom provizóriu. Po schválení rozpočtu v decembri minulého roka päť krajín požiadalo listom EK, aby najmenej do roku 2020 zmrazila rozpočet únie. Môže to mať nejaký vplyv na chod zahraničnej služby?-
Je dobré, že sa rozpočet schválil a že sa navýšili prostriedky, pretože pokiaľ by sme zostali v rozpočtovom provizóriu z minulého roka, keď európska služba nefungovala, bolo by treba prácne hľadať prostriedky v iných položkách. Služba ako taká musela vzniknúť a musí existovať - je to jeden z hlavných záväzkov Lisabonskej zmluvy.
Pokiaľ ide o debatu, ako by sa mal rozvíjať rozpočet EÚ v najbližších rokoch, to je vec pre lídrov. Verím, že nájdu riešenie, ktoré umožní únii jej efektívne fungovanie. Mrzí ma ale, že vo viacerých členských štátoch sa EÚ stáva lacným politickým terčom, ako keby to bol náš nepriateľ, ako keby sme to neboli my.
-Dostali ste do portfólia obrovský počet krajín, z ktorých sa mnohé boria s veľkými problémami – od organizovaného zločinu, cez nefungovanie demokratických štruktúr až po zaostávanie v európskom smerovaní. Ako sa dá zvládnuť tak široká agenda?-
Nezačíname od nepopísaného listu. Únia má práve v oblasti, ktorú mám na starosti, ambíciu byť alebo hlavný medzinárodný hráč, alebo jeden z kľúčových hráčov. Je tu skúsenosť obrovského množstva ľudí, ktorí sa tomuto regiónu venovali doposiaľ pod hlavičkou Európskej komisie alebo Európskej rady. Je potrebné, aby členské krajiny, ktoré rozhodli o vytvorení tejto služby, jej poskytovali potrebnú podporu. Osobne mám 20-ročnú skúsenosť, ktorá v prevažnej väčšine, s výnimkou štyroch rokov v Japonsku, sa odohrávala v tomto teritóriu. Viem, do čoho idem. Nemusím sa o ňom učiť, netreba mi vysvetľovať, aké sú to zložité teritóriá.
-Bude mať zverejňovanie amerických depeší serverom WikiLeaks dopad na zmenu fungovania diplomacie vo svete?-
Mám z celej kauzy zlý pocit, pretože diplomacia sa vždy viedla za zatvorenými dverami. Zmyslom diplomacie je, aby sa odvracali konflikty, aby nedochádzalo k vojnám. V podstate tam, kde diplomacia zlyhala, nastúpili zbrane. Je nutné, aby takéto rokovania boli dôverné, ak majú prispieť k nejakému výsledku. Vytiahnuť to na svetlo, je porušenie istých stáročiami rešpektovaných pravidiel, lebo to nemá nič spoločné s právom verejnosti na prístup k informáciám. Navyše sme sa nič nové nedozvedeli. Dozvedeli sme sa iba osobné komentáre. Mnohým ľuďom to skomplikovalo život, možno aj mnohým ohrozilo. Ten dosah bude asi taký, že si každá krajina bude dávať väčší pozor na ochranu utajovaných skutočností, ale zásadný vplyv na fungovanie diplomacie nevidím, pretože to, aká je dnes, je sformované stáročiami.
-Môžu zverejnené informácie zhoršiť vzťahy medzi niektorými štátmi?-
Medzi štátmi nie, ale medzi jednotlivcami. Každý diplomat je úspešný, keď má prístup k autentickým informáciám, teda keď má sieť kontaktov. Diplomacia je o informáciách. Vždy je veľmi nepríjemné, keď zrazu ten kontakt, ktorý sa s vami rozprával v dôvernej atmosfére, vidí svoje meno niekde v médiách. Zažil som podobnú situáciu počas môjho prvého pôsobenia v Moskve. Veľvyslanec Slánský kvôli tomu ponúkal svoju demisiu. Jeho dôvernú depešu zverejnili nejakí poslanci vtedajšieho federálneho zhromaždenia. Slánský vtedy povedal: Veď ja sa tomu človeku teraz nemôžem ukázať na oči, čo si o mne pomyslí? To čo má byť dôverné, také má aj zostať. Takéto lacné získanie popularity tým, že vytiahnete na svetlo to, čo malo zostať diskrétne, nie je dobré. Určite sa mnohí ľudia cítia a budú cítiť nepríjemne, ale na fungovanie štátov ani na vzťahy medzi nimi to nebude mať vplyv.
-Viete o opatreniach, ktoré sa pripravujú, aby sa to v budúcnosti neopakovalo?-
Bolo by zlé, keby sme o takýchto protiopatreniach vedeli, ale nepochybujme, že sa na nich intenzívne pracuje.
Upozornenie: TASR ponúka k rozhovoru zvukový záznam.
Rozhovor s Miroslavom Lajčákom je súčasťou multimediálneho projektu Osobnosti: tváre, myšlienky, v rámci ktorého TASR prináša každý týždeň rozhovory, fotografie a videá osobnosti slovenského, európskeho i svetového politického, spoločenského, ekonomického, športového a kultúrneho života.
Všetky práva vyhradené. Publikovanie alebo ďalšie šírenie správ a fotografií zo zdrojov TASR je bez predchádzajúceho písomného súhlasu TASR porušením autorského zákona
