Aktuálne správy Späť na správy
Planetológia: Varovanie z Venuše
Wednesday 01 December 2010 Zväčšiť písmo | Vytlačiť stránku
Paríž 1. decembra (TASR) – Vedci vysvetlili záhadnú vrstvu oxidu siričitého v horných vrstvách atmosféry Venuše. Získané poznatky vypovedajú proti návrhom využiť "injekcie" sírových kvapôčok do atmosféry pri zmierňovaní klimatickej zmeny na Zemi.
V časopise Nature Geoscience to oznámil šesťčlenný americko-taiwansko-francúzsky tím, ktorý viedol Xi Zhang z Kalifornského technologického inštitútu v Pasadene.
Venuša je rozmermi a hmotnosťou (a teda aj hustotou) najpodobnejšia Zemi zo všetkých planét slnečnej sústavy. Zahaľuje ju však silná vrstva oblakov, takže nevidno povrch. Oblaky sa skladajú k kvapôčok kyseliny sírovej. Vznikajú vo výške približne 50 kilometrov, kde sa oxid siričitý, pochádzajúci zo sopečných výbuchov, zlučuje s vodnou parou. Vedci sa domnievali, že všetok zvyšný oxid siričitý by malo pomerne rýchlo zničiť intenzívne žiarenie Slnka vo výškach nad 70 kilometrov.
Preto ich veľmi prekvapilo, keď v roku 2008 európska sonda Venus Express objavila vrstvu oxidu siričitého vo výške 90 kilometrov nad povrchom Venuše.
Xi Zhangovi s kolegami teraz z počítačových simulácií vyšlo, že časť kvapôčok kyseliny sírovej v oblakoch sa môže vo veľkých výškach vypariť. Tým sa uvoľní plynná kyselina sírová, ktorú potom rozbije slnečné svetlo, čím sa uvoľní oxid siričitý.
"Výškovú vrstvu síry sme neočakávali, no konečne môžeme vysvetliť naše merania. Nové poznatky však znamenajú aj to, že atmosférický kolobeh síry je zložitejší, ako sme si mysleli," povedal Hĺkan Svedhem z tímu sondy Venus Express.
Nemá to však význam "iba" pre poznanie Venuše. V súvislosti s globálnym otepľovaním viacero vedcov argumentovalo v prospech umelého vstreknutia veľkého množstva oxidu siričitého do atmosféry Zeme vo výške okolo 20 kilometrov. Najvplyvnejším zástancom tejto myšlienky je holandský nositeľ Nobelovej ceny Paul Crutzen (získal ju za vysvetlenie úbytku stratosférického ozónu), ktorý delí svoj čas medzi dva výskumné ústavy v Nemecku a USA a univerzitu v Južnej Kórei.
Logika bola priamočiara. Veľké výbuchy sopiek, ako v prípade filipínskej Mount Pinatubo v roku 1991, vyvrhli do zemskej atmosféry množstvo oxidu siričitého. Ten po dosiahnutí výšky 20 kilometrov vytvoril kvapôčky koncentrovanej kyseliny sírovej, presne ako je to v oblakoch Venuše. Z kvapôčok utvorený opar sa rozšíril okolo zemegule a odrážal späť do vesmíru časť slnečného žiarenia – Zem ochladla o približne pol stupňa Celzia.
Lenže nové poznatky, súvisiace s Venušou, naznačujú, že to nemusí fungovať, prinajmenšom nie tak efektívne, ako sa očakáva. Nevedno totiž, ako rýchlo sa počiatočná ochranná vrstva oxidu siričitého premení späť na plynnú kyselinu sírovú. Tá je priehľadná, takže slnečné žiarenie neodráža.
"Musíme podrobnejšie preskúmať potenciálne dôsledky takej umelej sírovej vrstvy v atmosfére Zeme. Vrstva týchto kvapôčok na Venuši je obrovská, takže čokoľvek sa dozvieme o tamojších oblakoch, bude zrejme závažné pre akékoľvek geoinžinierstvo, ktoré by sa malo robiť na našej planéte," povedal Jean-Loup Bertaux z univerzity vo Versailles, člen Zhangovho tímu a tiež tímu sondy Venus Express.
Venuša tak robí pre ľudstvo akýsi prírodný experiment a Venus Express nás oboznamuje s výsledkami skôr, ako by sme začali experimentovať s naším vlastným svetom.
Zdroj: Komuniké European Space Agency z 30. 11. 2010.
Všetky práva vyhradené. Publikovanie alebo ďalšie šírenie správ a fotografií zo zdrojov TASR je bez predchádzajúceho písomného súhlasu TASR porušením autorského zákona
