Aktuálne správy Späť na správy
Šport-LEGENDA: Jurkemik: "V zahraničí si ľudí vážia viac, ale ja som Slovák"
Wednesday 24 November 2010 Zväčšiť písmo | Vytlačiť stránku
Bratislava 24. novembra (TASR) - Legendárny futbalista Ladislav Jurkemik (nar. 20. júla 1953 v Jacovciach) bol známy povestnou tvrdou strelou, ten istý prívlastok platil aj na jeho štýl hry. Za československý národný tím odohral v rokoch 1974-1983 celkovo 57 medzištátnych zápasov, v nich ako stopér strelil tri góly.
Najpamätnejší do siete Dina Zoffa v súboji o 3. miesto na ME 1980 v Neapole, ktorým vyrovnal na 1:1 a Československo napokon domácim Talianom uchmatlo spred nosa bronzové medaily. Štyri roky predtým, na ME 1976, bol Ladislav Jurkemik "benjamínkom" v tíme vedenom legendárnym trénerom Václavom Ježkom, ktorý vo finále v Belehrade zdolal v jedenástkovom rozstrele Nemeckú spolkovú republiku 3:2 a vystúpil na európsky trón.
Ladislav Jurkemik začínal s futbalom v Topoľčanoch. Drvivú časť kariéry (10 rokov) strávil v Interi Bratislava, vojenskú službu si odkrútil v Dukle Banská Bystrica a vyskúšal aj šťastie v cudzine. V rokoch 1984-1988 pôsobil vo švajčiarskom St. Gallene, neskôr v FC Chur (1988-1992). Tu sa po skončení hráčskej kariéry vydal na trénerskú dráhu. V Chure začínal ako hrajúci tréner, v sezóne 1992/1993 pôsobil v Sturme Graz, v ďalšej už sedel na lavičke Spartaka Trnava.
V rokoch 1994-1996 trénoval rakúsky Kapfenberg, po návrate na Slovensko koučoval postupne Rimavskú Sobotu, MŠK SCP Ružomberok, Kobu Senec, MŠK Žilina, opäť skúsil šťastie v zahraničí na Morave (jún 2008 - 1. FC Slovácko). Vrátil sa do Ružomberka, kde však 10. októbra 2010 náhle skončil a momentálne je trénerom na voľnej nohe. V rokoch 2002-2003 bol Ladislav Jurkemik trénerom slovenskej reprezentácie v kvalifikácii EURO 2004, o rok nato viedol aj výber do 21 rokov. V ankete o slovenského Futbalistu storočia obsadil 13. miesto.
V rozhovore pre TASR sa Ladislav Jurkemik vrátil k slávnym okamihom jeho kariéry, ponúkol pohľad na súčasné dianie a smerovanie slovenského futbalu a odpovedal aj na ďalšie pálčivé témy súvisiace s jeho prísnou rukou vyžadujúcou disciplínu u seba i svojho okolia.
Ako si spomínate na Vaše športové začiatky?
"Vyrastal som v Jacovciach, ktoré ležia neďaleko od Topoľčian. V tej dobe sme na dedine nemali televíziu, nanajvýš kino. Ako malí chlapci sme sa tak stretávali vonku a robili všetko možné. V zime sme hrali hokej, v lete hádzanú, basketbal, dokonca aj atletiku. Tú som mal rád s výnimkou behov na dlhé trate. Tie som vôbec nemusel a odpor k nim u mňa pretrval aj neskôr. Prirodzene, že sme hrávali aj futbal, ktorý ma zo všetkých športov 'chytil' najviac. Býval som hneď oproti ihrisku a tak som tam trávil väčšinu voľného času. Ako žiak som prešiel do Topoľčian, kam ma pritiahol vyhľadávač talentov Štefan Červený, ale nielen mňa, ale napríklad aj Mira Gerháta či Dušana Herdu. Všeobecne v Topoľčanoch a okolitých obciach bola veľká liaheň mladých a šikovných hráčov a pre nás bola veľká česť ísť hrať do mesta futbal."
Počas kariéry ste hrávali na poste stopéra. Nelákalo Vás strieľať góly?
"Stopéra som začal hrať až neskôr - začínal som ako pravý krídelník. Spomínam si, že za Topoľčany som v jednom zápase proti Tovarníkom, tuším sme vyhrali 15:0, nastrieľal sedem gólov. V doraste ma presunuli do zálohy a až od šestnástich rokov som hral stopéra v divízii za mužov Topoľčian. Vedel som čítať hru, predskočiť súpera, odobrať mu loptu, to boli moje silné stránky."
Už v mladom veku si Vás všimli viaceré kluby - Prievidza, Trnava, Slavia Praha, Žilina. Napokon ste sa rozhodli pre Inter Bratislava...
"Tých ponúk bolo veľa, ale ja som chcel v prvom rade pravidelne hrávať a preto padla voľba na Inter. Bol to dobrý ťah, lebo v iných kluboch bola konkurencia na mojom poste veľká. Aj čo sa týka školských povinností, bolo odísť do Bratislavy najlepšie riešenie. Učil som sa za elektrikára a mama chcela, aby som si spravil maturitu, čo mi v Slovnafte umožnili."
Vaše výborné výkony v lige neunikli pozornosti legendárneho trénera Václava Ježka. Ako si na neho spomínate?
"Pán Ježek prišiel z Holandska, kde pracoval v profesionálnych podmienkach, do vtedy amatérskeho futbalového prostredia v Československu. Bol uznávanou osobou a jeho metódy som 'hltal' s otvorenými ústami. Vedel som, že ak sa chcem dostať do zahraničia, po čom som vždy túžil, musel som si ich osvojiť a toho pána počúvať. Preto som na sebe tvrdo pracoval. Pamätám si, že Ježek v prvom roku pôsobenia pri národnom tíme vyskúšal neuveriteľný počet hráčov, bolo ich až 78. Mal veľa kritikov, ale bol trpezlivý, robil si svoju prácu a išiel za svojím cieľom. Obdivoval som ho, že sa nenechal vyviesť z miery. Mne dal šancu, ktorej som sa chytil, keď ma nominoval do užšieho 30-členného kádra pre majstrovstvá Európy v roku 1976."
Poďme rovno k Belehradu - boli ste pri tom, keď sa Československo stalo majstrom Európy. Vo finále proti Nemeckej spolkovej republike ste nastúpili ako striedajúci hráč, išli ste kopať jedenástku a premenili ste ju. Nemalou mierou ste prispeli k zisku titulu. Aké máte na ME 1976 spomienky?
"K tým jedenástkam - pred šampionátom sme boli tri týždne na sústredení v Tatrách. Mužstvo už tam nacvičovalo jedenástky. Ja nie, lebo som ich nekopal ani v klube, v reprezentácii na ne boli určení iní hráči. Vo finále s Nemeckom však nastala kuriózna situácia. Kopať mali ísť Móder, Pollák, Pivarník, lenže povedali, že nejdú. Prišiel za mnou Ježkov asistent Jožko Vengloš a spýtal sa ma, či nejdem. Bol som 'pokakaný'. Vravel som mu, že ak nedám, budú mi to ľudia pripomínať ako Vladovi Weissovi staršiemu, ale nakoniec ma presvedčil a išiel som. Rozhodol som sa pre tvrdú strelu a našťastie to tam padlo. Pôvodne som chcel kopať po ľavej ruke Seppa Maiera. Chvalabohu, v poslednej chvíli som si to rozmyslel, lebo práve tam sa nemecký brankár hodil. Vravím, že na penalty treba mať nervy. Ja som ich nikdy nemal, povahovo nie som flegmatik. Ak by som tú finálovú proti Nemcom nedal, asi by som si to vyčítal do konca života."
Nasledovalo vrúcne privítanie doma, ktoré mnohí hviezdni hráči nezažijú za celú kariéru. Vám sa to podarilo...
"Veru, bolo to niečo úžasné a nezabudnuteľné. Prileteli sme do Prahy, z ruzynského letiska sme sa presunuli na veľkolepé oslavy do centra mesta. Davy ľudí nám tlieskali, babky a dedkovia v oknách mávali, ľudia sa tešili z úspechu. Slávu sme si však my hráči dlho neužili. O tri, či štyri dni hral Slovan tuším proti Sparte Praha zápas Československého pohára a prehral. A tí ľudia, ktorí pred pár dňami hrdinov z majstrovstiev Európy vynášali na rukách, im zrazu nadávali. Je to o tom, že u nás si nevieme vážiť úspech. Navyše som mal pocit, že niektorí ľudia nám aj závideli. V zahraničí - v Nemecku alebo vo Švajčiarsku, keď ste majster Európy, tam si to vážia inak."
Ďalšia hviezdna chvíľa Vašej kariéry - zápas o 3. miesto na ME 1980 a fantastický gól do siete talianskeho brankára Dina Zoffa, keď ste ďalekonosnou strelou takmer roztrhli sieť. Vyrovnali ste ním na 1:1 a naštartovali obrat, ktorý vyvrcholil ziskom bronzových medailí.
"Išlo o nacvičený signál, ktorý sme priniesli do reprezentácie so spoluhráčom z Interu Lacom Petrášom. Naučil nás ho bývalý tréner a vynikajúci človek Michal Vičan, pričom viackrát sme ho použili už v lige. V stretnutí skupinovej fázy proti Grécku som ho vyskúšal, ale vtedy mi lopta zle skočila od čiary, ktorá bola až príliš vyhĺbená vápnom a dobre som ju netrafil. Skončila na druhej strane ihriska v aute... Proti Taliansku už mi sadla na nohu presne. Gól na takomto podujatí letí do sveta. Presvedčil som sa o tom o pár rokov neskôr, keď som pôsobil vo Švajčiarsku a môj zásah do siete Talianska vysielali v televíznych šotoch. Bol to pekný pocit, ktorý si vážim viac ako peniaze."
Bránili ste nespočetne veľa výborných útočníkov. Ktorý z nich Vám najviac utkvel v pamäti?
"Na medzinárodnej scéne to bol Diego Maradona. Už ako 18-ročný nám dal dva fantastické góly v Buenos Aires. V strede poľa bol pri ňom Franto Štambacher a potom som si ho mal prebrať ja. Maradona si však z toho ťažkú hlavu nerobil. Od polovice ihriska si nás obišiel piatich, ľavačkou trafil do brvna, lopta sa k nemu odrazila a pravačkou strelil gól. V tom istom zápase to spravil ešte raz, navlas rovnako, to bolo niečo neuveriteľné. Pripadal som si ako na stanici, keď okolo mňa prefrčí rýchlik. Už na rozcvičke tlieskal mladému Maradonovi celý štadión a on si z nás potom spravil slalomové bránky. Zaujímavé bolo sledovať jeho štýl hry - Maradona si nikdy neprebral loptu chrbtom k bráne. Dnes je takým typom útočníka Lionel Messi, ktorý sa síce ešte nepresadil na majstrovstvách sveta, ale jeho čas príde. Potrebuje k tomu aj šťastie a dobrých spoluhráčov."
Máte zbierku futbalových dresov? Určite sa ich nakopilo neúrekom.
"Zbieral som ich, ale vystavené ich nikde nemám, sú uložené niekde doma v skrini. Viem, že mám dres od Ivana Zamorana i môjho kamaráta Marca Tardelliho, s ktorými som sa stretol v St. Gallene. Niektoré som však porozdával, iné ponúkol do dražby. Navyše, veľakrát som sa sťahoval, takže teraz ani neviem, kde presne všetky tieto artefakty mám. Sú však peknou spomienkou na moju kariéru."
Tú hráčsku ste končili v zahraničí, kde ste pôsobili v Chure aj ako hrajúci tréner. Prečo ste nezostali v cudzine, kde boli neporovnateľne lepšie podmienky, a rozhodli ste sa vrátiť do Československa?
"Odpoveď je jednoduchá - som Slovák a na Slovensku som doma. Nevedel by som natrvalo žiť v zahraničí. Osem rokov som bol futbalovo činný vo Švajčiarsku a z vlastnej skúsenosti viem, že tamojší ľudia si Vás uctia a vážia si Vás. Ale len odtiaľ potiaľ, lebo pre nich nie ste domáci. Mne práve chýbal kontakt s ľuďmi, stretnutia s priateľmi, ktorých som mal doma veľa. Tiež som chcel, aby moje deti mali vzťah k svojej vlasti. Pamätám si, že s dcérou boli vtedy problémy. Mala len tri roky, keď sme sa zo Švajčiarska sťahovali domov, nevedela po slovensky, ale nakoniec prechod zvládla. Domov som sa vrátil kvôli rodine a kamarátom. Aj keď ma mrzí, aké vzťahy tu momentálne panujú, lebo niektorí ľudia nepoznajú hodnoty. Niekedy si pripadám ako v džungli."
Vaše prvé kroky smerovali do Trnavy. Futbalového mesta, ktoré je známe vernými fanúšikmi. Ako sa Vám pracovalo v "malom Ríme"?
"Žiaľ, nie dobre. Pochopenie mojich metód u funkcionárov a hráčov bolo nulové. Chcel som doniesť zo zahraničia profesionálne a čerstvo nadobudnuté veci, ale niektorí hráči nechceli pracovať tak, ako sa má a ako je to na západe samozrejmosťou. Preto aj dnes niektorí z nich zostávajú v našej lige a nejdú von, lebo tu sa nejako 'pomotkajú', pričom v zahraničí treba tvrdo na sebe pracovať. Tam zadarmo nikto nikomu nič nedá."
Trénerských zastávok bolo viac. Ovocie Vašej práce však priniesla až sezóna 2001/2002, keď ste na jeseň trénovali Žilinu. Mužstvo po Vás na jar prevzal Čech Leoš Kalvoda, keďže v tej dobe ste už sedeli na stoličke reprezentačného trénera. Ako si spomínate na pôsobenie pod Dubňom a titul polovičného kráľa ligy, ktorý ste so Žilinou získali?
"Som hrdý na to, že som mojimi metódami rozbehol Žilinu, ktorá je dnes najlepšie fungujúcim klubom na Slovensku. Pred spomínanou majstrovskou sezónou som prezidentovi klubu pánovi Antošíkovi navrhol, aby sme hráčov vzali na exkurziu do fabriky. Aby videli, ako ťažko sa zarábajú peniaze a aby si vážili robotu, ktorú majú. Ďalšou perličkou je, že som sa hráčov v šatni na rovinu opýtal, kto z nich chce byť majster. Niektorí sa usmievali, mysleli si, či mi nepreskočilo, alebo že som namyslený, keď sa takú vec pýtam. Jediný, kto vstal a povedal, že chce byť majster, bol Branislav Rzeszoto. Neskôr sa myslenie hráčov zmenilo a začali veriť, že na titul majú. V roku 2002 aj o dva roky neskôr, keď som sa do Žiliny vrátil, to aj potvrdili a skutočne sme boli majstrami. Klub už vtedy výborne fungoval, páni Antošík s Belaníkom splnili do bodky všetko, čo povedali. V Žiline dodnes pracujú ľudia, ktorí futbalu rozumejú."
V roku 2002 ste prikývli na ponuku stať sa reprezentačným trénerom.
"Na tie časy spomínam v dobrom. V kvalifikačnej skupine ME 2004 sme mali favorizované Turecko a Anglicko, ktoré predtým na MS 2002 dosiahli výborné umiestnenia. S Anglickom sme odohrali dva úžasné zápasy. Doma bolo dokonca vypredané a ľudia v daždi po zápase vytlieskali hráčov, hoci sme prehrali 1:2. Nepamätám sa, či odvtedy bolo na Tehelnom poli viac divákov. Aj v Anglicku sme hrali dobre, viedli sme, lenže smoliarsky sme prehrali. Do úvahy však treba vziať aj fakt, že na rozdiel od dnešnej reprezentácie, ja som mal vtedy v kádri len štyroch legionárov - Karhana, Greška, Németha a Dema. Bol som hrdý, že som bol reprezentačný tréner a neurobil som si hanbu domácou prehrou, dajme tomu 0:3 s nejakým slabým súperom."
Vaše prísne metódy však nevoňali viacerým hráčom. Najvypuklejšou mediálnou kauzou bol Váš vzťah s Miroslavom Karhanom a Vratislavom Greškom. Ako to vnímate s odstupom času?
"Týmto dvom hráčom vadilo, že som im zakázal telefonovať. Poviem príklad - bol som navštíviť Karhana v Nemecku a tam poslúchal svojho trénera na slovo, dokonca mi stretnutie s ním musel jeho klubový kouč povoliť. Na západe boli títo hráči pod tvrdou profesionálnou kontrolou, ale prišli domov a mysleli si, že pre nich nastal voľnejší režim. Ďalšia situácia, keď chýba disciplína - jeden hráč, ktorého nebudem menovať, kopal do reprezentačnej tašky. Spýtal som sa ho, prečo to robí, že to nie je obyčajná taška, ale on to bral na ľahkú váhu a iba mi niečo odvrkol. Som tréner, ktorý vyžaduje disciplínu, ale tieto veci sú pre mňa nepochopiteľné. Ak som Karhana postavil do stredu ihriska a on behal po kraji, tak som ho buď vystriedal, alebo ho na ďalší zápas nenominoval. Na to sa však hráč nesmie uraziť. O disciplíne sa v zahraničí nerozpráva, tam je samozrejmosťou, na Slovensku dlho nebola."
Aký máte vzťah s Karhanom a Greškom dnes?
"Keď sa stretneme, pozdravíme sa a podáme si ruky. Nekomunikujeme však spolu. Oni zrejme cítia krivdu, ale možno v budúcnosti pochopia, že trénera musia počúvať a veriť mu."
Čo okrem telefonovania bolo ešte pre hráčov tabu?
"Bazíroval som na presnosti. Držím sa zásady, že radšej prísť o 5 minút skôr, ako o minútu neskôr. Ale to nie je môj výmysel, toto ma učili už Michal Vičan a Valér Švec. Alebo vo Švajčiarsku, kde som pôsobil. Tam ak ste prišli neskôr, nikto s Vami nedebatoval, nikoho nezaujímalo, že bola zápcha v meste. K tomu telefonovaniu - mne nevadí, keď hráč telefonuje na izbe v hoteli, ale v šatni, či autobuse som nemohol nikoho vidieť s mobilom pri uchu. U mňa ani vedúcemu mužstva, ktorý neustále vybavuje veci, nemohol zazvoniť telefón, lebo to rušilo koncentráciu. Hráči si radi dali pivo, alebo za pohárik vína, prípadne si na izbe zapálili cigaretu. V poriadku, ale ja som ich nemohol pri tom vidieť, novinári detto. Futbalista si musí strážiť svoje súkromie, ľudí netreba zbytočne dráždiť. Zdôrazňujem, že nikdy som svoje postavenie nezneužil, že by som vodu kázal a víno pil. Tieto zásady som vždy dodržiaval, lebo som si ich osvojil."
Akú najvyššiu pokutu ste ako tréner udelili?
"V Rimavskej Sobote jednému českému legionárovi, ktorého som nachytal v meste po jedenástej večer. Bol opitý a navyše sa na druhý deň neunúval prísť na tréning. Povedal som vtedajšiemu prezidentovi klubu p. Szántóovi, že mu dávam pokutu 20.000 korún. Na ďalší deň hráč vyšiel z prezidentovej kancelárie a pán Szantó mi vraví, že hráč tú pokutu akceptoval. Vravím, to nie je možné, veď to bola pokuta vo výške jeho mesačného platu. Pochopil som, že pokutu som hriešnikovi síce dal, ale len formálne, lebo prezident mu ju preplatil naspäť."
Poriadok ste si údajne vedeli spraviť aj s majiteľmi klubov, v ktorých ste pôsobili.
"Jednou z mojich podmienok bolo, že šéf klubu nemá čo robiť v šatni cez polčasovú prestávku. Nech sa páči, nech príde pred zápasom a po ňom pozdraviť hráčov, inak nie. Kabína bola moja parketa, ja som tiež nechodil do kancelárie, keď mali majitelia dôležité rokovanie. Všetci to akceptovali - Bartko, Sedmák, Antošík i naposledy Filo, hoci ten na futbal chodil málo."
Aký je najkrajší a naopak, najhorší moment Vašej futbalovej kariéry?
"Keď som spolu s mojím asistentom Jožkom Šuranom rozbehol Žilinu na ceste za titulom. Z toho sme mali skutočne veľkú radosť, ktorá sa dala prirovnať k Belehradu 1976. Naopak, sklamaný som z toho, ako sa skončila moja posledná štácia v Ružomberku. Hrali sme s mužstvom o prvé miesto a zrazu ma prepustili. Myslím si, že to je celosvetová rarita."
Máte nejaký nesplnený sen?
"Mohol som hrať so Žilinou Ligu majstrov. Ako tréner som však veľa šťastia nemal. Hrali sme v predkole s Dinamom Bukurešť a dvakrát sme prehrali 0:1, pričom doma sme súpera bili a mohli sme pokojne postúpiť ďalej. Neodmietol by som znova trénovať národný tím, ale dnes už patrí táto funkcia inej generácii."
Čo Vám futbal dal a čo, naopak, vzal?
"Futbalu som obetoval všetko a dal mi takú menšiu popularitu. Človek, keď sa správa normálne a nehrá sa na hviezdu, dokáže vybaviť rôzne veci a má dvere otvorené. Vzal mi zdravie, ale to patrí k tomu. Vzal mi tiež to, že som nemohol chodiť na dovolenky. Nepoznal som sviatky, soboty a nedele boli zabité, lebo sa hrali zápasy. Ak som však chcel niečo dosiahnuť, musel som futbalu podriadiť všetko úsilie."
Ako vnímate súčasnú slovenskú reprezentáciu?
"Máme fantastickú generáciu hráčov, ktorá postupom do osemfinále MS v JAR dosiahla veľký úspech. Partia je skutočne dobrá a mám pocit, že hráči medzi sebou si fandia. Ako nováčikovia na šampionáte sme to nemali ľahké a v prvých dvoch zápasoch hráči pôsobili, ako keby mali zviazané nohy. Proti Taliansku však ukázali, že ak sa hrá futbal so srdcom, dá sa spraviť veľký výsledok. Bolo to vyvrcholenie kvalitnej práce celého kolektívu a trénera Weissa, ktorý vždy vie niečím prekvapiť a má neočakávané ťahy, ktoré mu vychádzajú. Bodaj by mu to vydržalo, lebo víťazstvo vo futbale urobí krajine lepšie meno ako politici. Kvalifikáciu ME 2012 sme odštartovali výborne a hoci prišla prehra v Arménsku, stále sme v plusovom bode a netreba nad mužstvom lámať palicu."
Kompetentní majú na stole projekt česko-slovenskej ligy. Súhlasíte, aby sa obnovila spoločná súťaž, ktorej zápasy ste Vy zažili na vlastnej koži?
"Bol by som za, ale naše kluby musia zlepšiť infraštruktúru. S výnimkou štadióna v Žiline nemáme zodpovedajúci stánok, zatiaľ čo v Čechách ich je niekoľko. Netreba spomínať štadióny Sparty a Slavie, ale napríklad takého Slovácka, kde stojí moderný areál, ktorý patrí mestu. Na tom, v akom stave sme, nesie vinu štát, lebo od komunizmu sa tu žiadny štadión za štátne peniaze nepostavil. Výkonmi naše kluby tie české dobehli, možno aj predbehli, ale zaostávame v infraštruktúre. Myslím si však, že zo športového hľadiska by sa pokojne šesť klubov zo Slovenska v spoločnej súťaži nestratilo."
Všetky práva vyhradené. Publikovanie alebo ďalšie šírenie správ a fotografií zo zdrojov TASR je bez predchádzajúceho písomného súhlasu TASR porušením autorského zákona
