Aktuálne správy Späť na správy

VÝTVARNÉ UMENIE: Janko Alexy bol mnohostranne kultúrna osobnosť

Bratislava 20. septembra (TASR) - Maliar, spisovateľ, výtvarný kritik, pedagóg a publicista, národný umelec Janko Alexy patrí k medzivojnovej generácii slovenských umelcov a jeho umenie k prvoradým hodnotám maliarskej moderny Slovenska. Pripomíname si 40. výročie jeho úmrtia. Zomrel 22. septembra 1970 v Bratislave.

Umelci jeho obdobia, ovplyvnení Gustávom Mallým a Martinom Benkom sa usilovali o štylizáciu typicky slovenských motívov (Slovenská madona 1929, Dievča s krčahom 1932, Poludnie na holiach 1938). Jeho rozsiahle výtvarné dielo - okolo 1300 olejov, pastelov, tempier a kresieb - vyrastalo z domácich tradícií.

V Alexyho tvorbe bolo v rôznych obdobiach miesto pre mnohé techniky i námety. Maľoval slovenskú prírodu i dedinu, ale aj mestské zákutia, prostredie kaviarní, portréty, historické alebo legendárne postavy a udalosti. Veľmi významnou bola tematika Jánošíka a jeho družiny.

Janko Alexy je rodák z Liptovského Mikuláša, kde sa 25. januára 1894 narodil. Študoval na Akadémii výtvarných umení v Prahe. V roku 1919 absolvoval študijný pobyt v Paríži.

Ako študent Akadémie výtvarných umení v Prahe sa cez letné prázdniny v roku 1919 zúčastnil na vedeckej výprave po Slovensku, ktorú viedli českí profesori. Alexyho prizvali ako nadaného kresliara, aby zaznamenával hrady, zámky, kaštiele a mestá. Z množstva takto získaného materiálu urobil Alexy ešte v tom istom roku výber a vydal ho v podobe pohľadníc. O rok neskôr, v roku 1920 vydal zo spomínaných náčrtov aj knižný album pod názvom Obrázky zo Slovenska.

V rokoch 1930-1933 spolu s Milošom Bazovským, neskôr i so Zoltánom Palugyayom vytvorili tradíciu putovných výstav, na ktorých popularizovali a propagovali slovenské výtvarné umenie. V rokoch 1933-1937 organizoval umeleckú kolóniu v Piešťanoch.

V roku 1937 sa Janko Alexy usadil v Bratislave, čo sa v jeho tvorbe prejavilo príklonom k mestskej tematike. Zachytáva atmosféru mestského života, ľudí a kaviarní. Venuje sa i maľbe historickej architektúry a pamiatok v Bratislave aj v iných častiach Slovenska. Počas vojny sa venoval komornej tvorbe, krajinárstvu, zátišiam a historickým motívom, najmä z dejín Bratislavy a Liptova.

Bol pri zakladaní Vlastivedného múzea v Liptovskom Mikuláši a po oslobodení sa zapojil do organizovania výtvarného života u nás. Sústredil sa na dekoratívno-monumentálnu tvorbu. Vytváral farebné mozaikové okná, napríklad v banke v Bratislave a v Divadle Pavla Orságha Hviezdoslava. Niekoľkoročné úspešné úsilie o rekonštrukciu Bratislavského hradu, neskôr aj Trenčianskeho a Spišského opísal v knihe Tam ožila sláva.

S výtvarnou tvorbou súvisí aj jeho literárna činnosť, aj keď v nej nedosiahol takú úroveň ako v maliarstve. Najprv písal drobné črty, v ktorých zachytil atmosféru i prostredie, kde vyrastal a študoval, ako aj citové problémy mladého človeka (Jarmilka, Grétka), vojnové utrpenie a sociálne pomery doby (Veľká noc). Skúsenosti z maliarskych potuliek po Slovensku a spomienky na detstvo spracoval v knihe drobných próz Na voľnej vôľuške. Zážitky z profesorského povolania tvoria základ jeho dvojzväzkového románu Hurá! (v prepracovanej verzii Profesor Klopačka) a napísal aj beletrizovanú autobiografiu Život nie je majáles. V diele Osudy slovenských výtvarníkov zhromaždil životopisné údaje o 74 výtvarných umelcoch. V mnohých článkoch reagoval na vývin slovenského výtvarného života.

www.snk.sk, www.pamiatky.sk

Encyclopaedia Beliana. Bratislava. SAV 1999

Slovenský biografický slovník. Martin, MS 1986

Späť na správy