Aktuálne správy Späť na správy
Paleontológia: Pravták s bojovým štýlom, aký mal Muhammad Ali
Friday 20 August 2010 Zväčšiť písmo | Vytlačiť stránku
Washington 20. augusta (TASR) – Veľký juhoamerický nelietavý vták zo záveru treťohôr zdolával korisť opakovanými "boxerskými" výpadmi a údermi zobákom ako sekerou. V časopise Public Library of Science ONE to oznámil päťčlenný medzinárodný tím na čele s Federicom Degrangeom z múzea a univerzity La Platy v Argentíne. V tíme boli ešte vedci z Čile, Austrálie a USA.
Skúmali mechaniku kostry vtáka z druhu Andalgalornis steulleti, ktorý žil pred približne šiestimi miliónmi rokov na severozápade dnešnej Argentíny. Patril do skupiny veľkých nelietavcov z čeľade Phorusrhacidae, ktorí počas treťohôr predstavovali hlavné predátory v rámci celej Južnej Ameriky. Boli to silné, mohutne stavané tvory s ostrým dravčím zobákom. Nečudo, že dostali prezývku "terror birds", čiže "hrôzostrašné vtáky".
Andalgalornis patril rozmermi tela do strednej skupiny phorusrhacidov. Tí sa ako celok vyvinuli na začiatku treťohôr (pred asi 60 miliónmi rokov) v Južnej Amerike, ktorá bola až do doby pred niekoľkými miliónmi rokov oddelená od ostatných masívov súše. Rozrôznili sa na 18 druhov, z ktorých najväčší, Kelenken guillermoi, dosahoval výšku 2,1 metra.
Samotný andalgalornis bol vysoký "iba" približne 1,4 metra a dosahoval hmotnosť okolo 40 kilogramov. Lebku mal v pomere k telu veľkú, ako všetky phorusrhacidy, dlhú približne 37 centimetrov, s hlboko zasadeným, na konci hákovito zakriveným úzkym zobákom.
Snímkovanie lebky na CT, ktoré urobil člen tímu Lawrence Witmer z univerzity v americkom meste Athens, štát Ohio, však odhalilo, že jej kosti boli pospájané pevnejšie ako v prípade iných phorusrhacidov, zvlášť v predozadnom smere, hoci zobák mal prekvapivo dutý.
Austrálsky člen tímu Stephen Wroe z Univerzity Nového Južného Walesu v Sydney na základe CT snímok vytvoril zložité 3-D počítačové modely pohybov andalgalornita, orla a najbližšieho žijúceho príbuzného phorusrhacidov - žeriavotvarého vtáka kariama.
Pre andalgalornita vyšlo, že na korisť podľa všetkého útočil opakovanými výpadmi. Pri každom jej zhora nadol zasadil zobákom úder ako sekerou a hneď odskočil. V predozadnom smere jeho lebka dokázala vyvinúť značnú silu, no zo strany na stranu len malú.
Vedci preskúmali aj silu uchopenia koristi zobákom pomocou kalibrácie na základe meraní v prípadoch orla a kariamy. Bola o niečo menšia, než očakávali, a uchopenie slabšie než zahryznutie mnohých približne rovnako veľkých mäsožravých cicavcov. Práve z toho vedci usúdili, že andalgalornis tento deficit kompenzoval sekerovitými údermi zobákom, hnanými hmotnosťou pevnej lebky, ktorých smrtiaci účinok zabezpečovali mohutné krčné svaly.
Tak ako ostatné phorusrhacidy sa živil najmä pestrou paletou treťohorných, dnes už zväčša vymretých juhoamerických cicavcov. Jedinými súpermi boli šabľozubé tigre. Jeden druh phorusrhacida, titanis, napokon pred dvoma až tromi miliónmi rokov po zdvihu Panamskej šije prenikol až do Severnej Ameriky, no krátko nato všetky phorusrhacidy vymreli.
Zdroje:
Public Library of Science ONE z 18. augusta 2010
Komuniké Ohio University z 18. augusta 2010
Všetky práva vyhradené. Publikovanie alebo ďalšie šírenie správ a fotografií zo zdrojov TASR je bez predchádzajúceho písomného súhlasu TASR porušením autorského zákona
