Aktuálne správy Späť na správy
Zoológia/Epidemiológia: Netopierie mikróby najviac škodia samotným netopierom
Monday 09 August 2010 Zväčšiť písmo | Vytlačiť stránku
Boston/Atlanta 9. augusta (TASR) – Biela pleseň zasiahla na východe Severnej Ameriky viacero druhov netopierov. Niektoré môžu v dohľadnej budúcnosti celkom vymrieť. Dobrou správou je obmedzenosť prenosu besnoty z netopierov na iné druhy, osobitne človeka.
V článkoch v najnovšom čísle časopisu Science to konštatovala v prvom prípade tím Winifred Fricková z Bostonskej univerzity, v druhom tím Daniela Streickera zo Stredísk pre kontrolu a prevenciu chorôb a University of Georgia v Atlante.
Netopiere majú v ľudových tradíciách zlú povesť. Najnovšie k tomu prispeli viaceré zistenia, že sú prírodnými rezervoármi mikrobiálnych pôvodcov nebezpečných chorôb, napríklad vírusov SARS, ebola a nipah. V tomto kontexte verejnosti uniká ich význam ako opeľovačov rastlín a konzumentov množstva škodlivého hmyzu. Štúdie v Science akcentujú, že choroboplodné mikróby, ktorých sú netopiere nositeľmi, najviac ničia práve samotné netopiere.
Winifred Fricková s kolegami skúmala netopiera druhu Myotis lucifugus, ktorý donedávna patril k najhojnejším v USA a celej Severnej Amerike. V roku 2006 vedci u týchto netopierov v istej jaskyni v štáte New York zistili ochorenie, prejavujúce sa bielym povlakom na nose, ušiach a krídlach, ktoré dostalo označenie "syndróm bieleho nosa" (White-Nose Syndrome, WNS).
Spôsobuje ho studenomilná huba druhu Geomyces destructans. Netopiere jej účinky na pokožku dráždia pri zimnom spánku, takže sú nezvyčajne nepokojné, často sa budia, čím predčasne spotrebovávajú svoje tukové zásoby. V typickej hibernujúcej kolónii infikovanej touto hubou uhynie priemerne 73 percent jedincov ročne.
Tím Winifred Frickovej analyzoval údaje o populáciách netopierov v 22 jaskyniach a iných miestach, kde netopiere hibernujú (napríklad staré bane), v piatich štátoch na severovýchode USA, pokrývajúce obdobie posledných 30 rokov.
Huba sa rýchlo šíri a ak bude nákaza netopierov Myotis lucifugus pokračovať doterajším tempom, môžu na severovýchode USA s pravdepodobnosťou 99 percent do 16-20 rokov celkom vymrieť. Navyše sa zistilo, že huba v súčasnosti zasiahla už sedem tamojších netopierích druhov, ktorým hrozí podobný osud.
Daniel Streicker s kolegami síce pripomenul, že z netopierov sa cez ďalšie zvieratá alebo priamym uhryznutím môžu na ľudí preniesť vírusy besnoty, no je veľmi nepravdepodobné, aby sa veľkoplošne uchytili v ľudskej populácii. Príčinou je evolučná vzdialenosť ľudí a netopierov – vírus potrebuje na medzidruhový prenos príbuznejšieho hostiteľa.
Genetický materiál vírusu besnoty tvorí kyselina ribonukleová (RNA). Tak ako pri všetkých RNA vírusoch rýchlo mutuje, čo zvyšuje riziko prenosu. Vedci analyzovali stovky kmeňov vírusov besnoty izolovaných z 23 druhov severoamerických netopierov.
Určili poradie "písmen" v nukleoproteínovom géne každého vírusu. Cieľom bolo zistiť prípady prenosu vírusov z jedného druhu netopierov na iný a rozlíšiť, kedy to viedlo k nákaze jedincov a kedy k trvalému uchyteniu sa vírusu v novom druhu netopiera. V druhom prípade sa zamerali na hľadanie podobností darcu a príjemcu pri medzidruhovom prenose.
Vyšlo im, že jeden medzidruhový prenos vírusu besnoty pripadá na 73 prenosov v rámci druhu. Príbuznosť netopierích druhov – a tým aj príbuznosť imunitných systémov – očividne prevažuje nad doteraz uvažovaným hlavným faktorom infekcie, telesným kontaktom.
V súhrne to do istej miery zmierňuje obavy, že naša "najhoršia nočná mora" v súvislosti s novými nebezpečnými chorobami sú práve RNA vírusy.
Zdroje:
Science zo 6. 8. 2010
Komuniké Boston University a University of Georgia, obe z 5. 8. 2010.
Všetky práva vyhradené. Publikovanie alebo ďalšie šírenie správ a fotografií zo zdrojov TASR je bez predchádzajúceho písomného súhlasu TASR porušením autorského zákona
