Aktuálne správy Späť na správy
Atmosferická chémia: Vedci zachytili zabijaka ozónu
Sunday 25 July 2010 Zväčšiť písmo | Vytlačiť stránku
Karlsruhe 25. júla (TASR) – Prvý raz sa podarilo priamo v arktickej stratosfére zmerať istú zlúčeninu chlóru, ktorá sa výrazne podieľa na ničení ozónovej vrstvy. Odstránilo to znepokojujúci otáznik, či dostatočne poznáme chémiu vzniku ozónových dier.
V časopise Atmospheric Chemistry and Physics to oznámil Gerald Wetzel z Karlsruheského technologického inštitútu (Nemecko) s kolegami.
Vrstva ozónu v spodnej časti stratosféry, približne 15-20 kilometrov nad povrchom, predstavuje pre pozemský život nenahraditeľný štít, lebo pohlcuje väčšinu biologicky škodlivej zložky slnečného ultrafialového žiarenia.
Pozorovania opakovaného vzniku tzv. ozónových dier, zón s výrazne zmenšeným obsahom ozónu nad polárnymi oblasťami, najmä Antarktídou, preto vzbudili veľké znepokojenie. Celá vec sa napokon stala jedným zo symbolov svetovej ochrany životného prostredia.
Z laboratórnych pokusov a teórie vyplynuli ako hlavné látky, ničiace stratosférický ozón (tým, že viažu jeden z atómov tejto trojatómovej molekuly kyslíka), tzv. chlorofluorouhlíky čiže CFC, ktorých výrobu a používanie obmedzil a zakázal Montrealský protokol z roku 1987. Považuje sa za úspešný, lebo hoci obnova ozónovej vrstvy potrvá dlhší čas, CFC v atmosfére postupne ubúda, čo poukazuje na pokles rozsahu ničenia ozónu.
Gerald Wetzel s kolegami teraz premiérovo doložili stratosférickú prítomnosť jednej z látok v pozadí ničenia tamojšieho ozónu. Ide o dimér (zlúčenina tvorená dvomi molekulami určitej látky) oxidu chlórnatého, ClOOCl. Podľa aktuálnych teoretických predstáv zohráva táto nestabilná zlúčenina veľmi dôležitú úlohu v ničení stratosférického ozónu na konci arktickej zimy. Po východe slnka by sa totiž mala účinkom krátkovlnného žiarenia našej hviezdy rozpadať. A uvoľnené atómy chlóru následne katalyzovať rozklad ozónu.
Pred tromi rokmi však vyšla v časopise Journal of Physical Chemistry A štúdia amerických vedcov. Z laboratórnych meraní im vyšiel menší rozsah rozpadu ClOOCl ako vo všetkých skorších podobných výskumoch – a teda aj menej výrazný rozklad ozónu. Keď sa však tieto laboratórne výsledky dosadili do modelov chémie stratosféry, modely silne podceňovali rozklad ozónu voči pozorovaným údajom. Situácia zostávala nejasná a znepokojujúca, keďže v stávke bolo správne porozumenie procesom ničenia ozónu. Až doteraz.
"Atmosférické merania nad severnou Škandináviou prostredníctvom infračerveného spektrometra MIPAS-B na palube balónu vo výškach viac ako 20 kilometrov úspešne namerali v ozónovej vrstve okrem iných zlúčenín chlóru aj dimér oxidu chlórnatého. To jasne vyvracia pochybnosti spomenutých amerických vedcov a potvrdzuje existujúce modely chémie polárneho ozónu,„ zdôraznil Gerald Wetzel.
Zdroj: Komuniké Helmholtz Association of German Research Centres z 22.7.2010
(spolupracovník TASR Zdeněk Urban) bar
Všetky práva vyhradené. Publikovanie alebo ďalšie šírenie správ a fotografií zo zdrojov TASR je bez predchádzajúceho písomného súhlasu TASR porušením autorského zákona
