Aktuálne správy Späť na správy
Klimatológia: Veterný koniec ľadovej doby?
Monday 28 June 2010 Zväčšiť písmo | Vytlačiť stránku
New York 28. júna (TASR) – Ukončenie poslednej ľadovej doby, šancu pre vznik civilizácie, možno priniesla globálna zmena režimu vetrov.
V časopise Science zhrnul predmetné úvahy šesťčlenný tím Roberta Andersona z Inštitútu Zeme pri Kolumbijskej univerzite v New Yorku. Prvým autorom článku bol George Denton z Mainskej univerzity v americkom Orone.
Posledná doba ľadová sa skončila geologicky krátko trvajúcim roztopením ľadových masívov na severnej pologuli, odkiaľ sa oteplenie rýchlo rozšírilo na juh. Spôsobila to cyklická zmena parametrov obehu Zeme okolo Slnka, vďaka ktorej dopadalo v lete na severnú pologuľu viac slnečného svetla. Nevysvetľuje to však rýchle oteplenie juhu.
Tím Roberta Andersona teraz prišiel so zaujímavým riešením „južného problému“. Využili údaje z výskumu jaskynných kvapľov, stĺpcových vzoriek polárneho ľadu a hlbokomorských sedimentov. Topenie ľadových štítov pred 20.000 rokmi zmenilo konfiguráciu veterných pásov planéty. Na juh zatlačený teplý vzduch a teplá morská voda uvoľnili z oceánskych hlbín do atmosféry oxid uhličitý, ktorý ďalej posilnil otepľovanie.
Ľadové doby sa na Zemi opakujú po približne 100.000 rokoch. Vedci považujú za ich hlavnú príčinu zmenu intenzity slnečného osvitu na špecifických častiach povrchu našej planéty pri jej pohybe okolo Slnka. V pozadí sú zmeny výstrednosti a sklonu obežnej dráhy a sklonu rotačnej osi Zeme voči rovine jej obežnej dráhy. Takzvané Milankovičove cykly, podľa srbského geofyzika a stavebného inžiniera Milutina Milankoviča (1879-1958), ktorý ako prvý poukázal na súvislosť periodických zmien zemskej orbity s ľadovými dobami.
Na vrchole poslednej ľadovej doby pred 20.000 rokmi siahali hrubé ľadové štíty hlboko na juh do dnešnej Kanady a USA, ako aj do Európy a Ázie. Zvýšenie letného slnečného osvitu však tieto štíty na severnej pologuli začalo roztápať. Výsledkom bolo množstvo morských ľadovcov a pribúdanie sladkej vody v severnom Alantiku. Práve táto severoatlantická sladká voda však najprv iniciovala viacero ochladení v Grónsku a na severe Európy „vypnutím“ Golfského prúdu, ktorý privádza na sever teplú vodu z oblastí bližšie k rovníku. Severný Atlantik sa rozsiahle zaľadnil, čo vyvolalo v Európe tuhé zimy a prebudovalo planetárny systém vetrov.
Tropické obchodné vetry (severovýchodné) sa posunuli ďalej na juh. V Ázii zavládlo sucho, v predtým suchých oblastiach Brazílie naopak začalo pršať. S vetrami sa posunuli na juh nielen zrážky, no aj teplý vzduch a teplá morská voda.
Podobne sa ďalej na juh posunuli aj západné vetry južnej pologule, čím sa do stredných šírok dostalo ešte viac teplého vzduchu a teplej morskej vody. Pred 18.000 rokmi sa to prejavilo topením horských ľadovcov v Južnej Amerike (zvlášť v Patagónii) a na Novom Zélande, ktoré do doby pred 16.000 rokmi výrazne ustúpili.
Posuv západných vetrov v konečnom dôsledku zosilnil oteplenie oboch pologulí, čo Robert Anderson s kolegami označil ako „znovunastavenie planetárneho termostatu“. V Južnom oceáne (najjužnejšie časti Tichého, Atlantického a Indického oceánu) okolo Antarktídy totiž vyvolali silné premiešavanie vody, čím sa do atmosféry uvoľnil vo vode rozpustený oxid uhličitý. Medzi dobami pred 18.000 a 11.000 rokmi jeho vzdušný obsah stúpol zo 185 na 265 milióntin. V súčasnosti je na úrovni 393 milióntin, aj s ľudským príspevkom.
Oxidu uhličitého pribúdalo práve vtedy, keď následkom pokračujúcich zmien pohybovej orientácie Zeme začal pred cca 11.000 rokmi výraznejšie slabnúť letný slnečný osvit severnej pologule. Nebyť tohto plynu, naša planéta by už možno bola v ďalšej ľadovej dobe.
O úlohe oxidu uhličitého v ukončení ľadovej doby nik nepochyboval. Dosiaľ sa však nedarilo pochopiť, prečo topenie južných ľadovcov nastalo dávno predtým, ako sa ho v atmosfére nahromadilo výraznejšie množstvo. Prestavba systému oceánskych prúdov po injekcii sladkej vody do severného Atlantiku očividne sama nestačila. Prijateľnú odpoveď prináša až možný posun západných vetrov južnej pologule ďalej na juh.
Zdroje: Science z 25.6.2010; Komuniké The Earth Institute at Columbia University z 25.6.2010
(spolupracovník TASR Zdeněk Urban) juh
Všetky práva vyhradené. Publikovanie alebo ďalšie šírenie správ a fotografií zo zdrojov TASR je bez predchádzajúceho písomného súhlasu TASR porušením autorského zákona
